|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Piatok 15.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Leopold
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
18. 04. 2008
Majster šarkanov
Hoci sa narodil v Nemecku, Marc Forster patrí k jedným z tých najzaujímavejších rozprávačov príbehov v súčasnom Hollywoode. Vo svojej tvorbe často balansuje na hranici gýča, no doposiaľ väčšinou celkom šikovne a obratne. Po prečítaní románu Khaleda Hosseiniho a s vedomím, že Forster podľa neho nakrúca film, som si vravel, že tu režisér môže (no nemusí) naraziť. Nakoniec sa tak stalo, aspoň čiastočne.
Vzhľadom na to, že na všeobecnej definícii pojmu gýč sa budeme dohadovať (s kýmkoľvek, v podstate aj samy so sebou) iba ťažko, môžu znieť úvodné riadky trochu odvážne, no stojím si za nimi. Príbeh o dvoch chlapcoch vyrastajúcich v afganskom Kábule, ktorých životné cesty rozdelí sovietska invázia na začiatku 80. rokov minulého storočia, útočí v knižnej podobe na city čitateľov prijateľným spôsobom. Vlastne to je sled obrazov veľmi ľahko prenosných do iného (filmového) média. Teda aspoň v základnej rovine. Kniha však môže zaujať „autentickým“ opisom kábulských (a afganských vo všeobecnosti) reálií. Keďže autor je takpovediac „človek z vnútra“, nepôsobí to ako viac či menej kvalitná reportáž sprostredkúvajúca pohľad Západu, ale ako funkčné ozvláštnenie jednoduchého rozprávania jednoduchého príbehu. Dokonca sa dá povedať, že k „najnapínavejším“ častiam patria tie, kde sa autor vyjadruje práve k problémom svojej vojnou týranej krajiny. Predsa len, dve desaťročia ťažkých bojov o moc zanechajú množstvo jaziev.
Pri prepisovaní knihy do podoby scenára sa mnoho z tohto ozvláštnenia stratilo. Je to pochopiteľné, príbeh sa musí vtesnať do dvoch hodín filmového času; na zobrazovacie odbočky tu niet veľa príležitostí. Za obeť tak padlo niekoľko pomerne zaujímavých línii, ostal príbeh zredukovaný na tie úplne najzákladnejšie prvky. A to je hlavný problém filmu. Ak poznáte Hosseiniho predlohu, budete možno trochu sklamaní. Je to síce kultivovane nakrútená adaptácia (napriek priebežnému maximálnemu zjednodušovaniu motívov), no pri znalosti príbehu vám informácie servírované filmom budú pravdepodobne pripadať zdvojované. A keďže Forster si tento raz nedal príliš námahy s invenčnými riešeniami, môžete sa začať trochu nudiť. Často sa stane, že v obraze jednoducho nebude mať čo zaujať vašu pozornosť. Preto je „neskazený“ pohľad neznalca predlohy v tomto prípade možno skôr výhodou potenciálne zvyšujúcou mieru diváckeho potešenia.
Ako klad som na druhej strane vnímal fakt, že sa štúdio odvážilo pristúpiť na nakrútenie v afganských dialektoch; najmä v prvej tretine filmu (odohrávajúcej sa v Kábule) to je naozaj veľké plus. Možnosť hrať vo vlastnom jazyku je veľkou výhodou najmä pre hereckých predstaviteľov malých chlapcov. Ich prejavy sú o to prirodzenejšie, nepôsobia silene. To sa týka najmä mladých Zekeriu Ibrahimiho a Ahmad Khan Mahmidzada (Amir a Hassan), Ali Danish Bakhty Ari v úlohe Sohraba je už o niečo topornejší (zrejme zásluhou scenára, ktorý mu príliš pozornosti nevenuje). Herci v dospelých úlohách nepredvádzajú nič výnimočné, nehrajú zle, ale dlhšie si ich pamätať zrejme nebudete.
Režijne je Majster šarkanov najslabším Forsterovým dielom, minimálne z tých, čo sa premietali v našich kinách. Po Plese príšer zároveň spracúva najvážnejšiu látku, čo však nie je ospravedlnením pomerne fádneho (i keď nie vyložene zlého) spôsobu rozprávania obrazom. Tam, kde sa v Plese príšer Forsterovi darí vytvoriť poriadne ťaživú (miestami až mystickú) atmosféru, dochádza v Majstrovi šarkanov na doslovnosť (podmienenú do určitej miery predlohou) a režijný stereotyp. Osobne mi miestami vadili „etnické motívy“ evokujúca hudba Alberta Iglesiasa, narúšajúca možnosť citového zaangažovania do scény. Uznávam však, že toto je otázkou individuálneho vkusu a je možné, že vám hudba nijako nebude prekážať.
Majster šarkanov pôsobí tak trochu ako Forsterove platené voľno medzi „malým“ projektom, s ktorým sa však vyhral (Horšie to už nebude) a monštruóznym dvadsiatym druhým Bondom. To neznamená, že sa vám za žiadnych okolností nebude páčiť. Naopak, je celkom možné, že pri vhodnej konštelácii si ho užijete. Môže osloviť silným, aj keď jednoduchý príbehom, to závisí skutočne od osobného naladenia v momente sledovania. Po filmárskej stránke tomu však chýba nápad, šťava a „drajv“ Forsterových predošlých diel.
The Kite Runner (USA/Čína, 2007, 127 min.) Réžia: Marc Forster. Námet: Khaled Hosseini – román. Scenár: David Benioff. Kamera: Roberto Schaefer. Strih: Matt Chessé. Hudba: Alberto Iglesias. Hrajú: Khalid Abdalla, Homayoun Ershadi, Shaun Toub, Sayed Jafar Masihullah Gharibzada, Zekiria Ebrahimi, Ahmad Khan Mahmoodzada, Nabi Tanha,Ali Danesh Bakhty Ari.
Vzhľadom na to, že na všeobecnej definícii pojmu gýč sa budeme dohadovať (s kýmkoľvek, v podstate aj samy so sebou) iba ťažko, môžu znieť úvodné riadky trochu odvážne, no stojím si za nimi. Príbeh o dvoch chlapcoch vyrastajúcich v afganskom Kábule, ktorých životné cesty rozdelí sovietska invázia na začiatku 80. rokov minulého storočia, útočí v knižnej podobe na city čitateľov prijateľným spôsobom. Vlastne to je sled obrazov veľmi ľahko prenosných do iného (filmového) média. Teda aspoň v základnej rovine. Kniha však môže zaujať „autentickým“ opisom kábulských (a afganských vo všeobecnosti) reálií. Keďže autor je takpovediac „človek z vnútra“, nepôsobí to ako viac či menej kvalitná reportáž sprostredkúvajúca pohľad Západu, ale ako funkčné ozvláštnenie jednoduchého rozprávania jednoduchého príbehu. Dokonca sa dá povedať, že k „najnapínavejším“ častiam patria tie, kde sa autor vyjadruje práve k problémom svojej vojnou týranej krajiny. Predsa len, dve desaťročia ťažkých bojov o moc zanechajú množstvo jaziev.
Pri prepisovaní knihy do podoby scenára sa mnoho z tohto ozvláštnenia stratilo. Je to pochopiteľné, príbeh sa musí vtesnať do dvoch hodín filmového času; na zobrazovacie odbočky tu niet veľa príležitostí. Za obeť tak padlo niekoľko pomerne zaujímavých línii, ostal príbeh zredukovaný na tie úplne najzákladnejšie prvky. A to je hlavný problém filmu. Ak poznáte Hosseiniho predlohu, budete možno trochu sklamaní. Je to síce kultivovane nakrútená adaptácia (napriek priebežnému maximálnemu zjednodušovaniu motívov), no pri znalosti príbehu vám informácie servírované filmom budú pravdepodobne pripadať zdvojované. A keďže Forster si tento raz nedal príliš námahy s invenčnými riešeniami, môžete sa začať trochu nudiť. Často sa stane, že v obraze jednoducho nebude mať čo zaujať vašu pozornosť. Preto je „neskazený“ pohľad neznalca predlohy v tomto prípade možno skôr výhodou potenciálne zvyšujúcou mieru diváckeho potešenia.
Ako klad som na druhej strane vnímal fakt, že sa štúdio odvážilo pristúpiť na nakrútenie v afganských dialektoch; najmä v prvej tretine filmu (odohrávajúcej sa v Kábule) to je naozaj veľké plus. Možnosť hrať vo vlastnom jazyku je veľkou výhodou najmä pre hereckých predstaviteľov malých chlapcov. Ich prejavy sú o to prirodzenejšie, nepôsobia silene. To sa týka najmä mladých Zekeriu Ibrahimiho a Ahmad Khan Mahmidzada (Amir a Hassan), Ali Danish Bakhty Ari v úlohe Sohraba je už o niečo topornejší (zrejme zásluhou scenára, ktorý mu príliš pozornosti nevenuje). Herci v dospelých úlohách nepredvádzajú nič výnimočné, nehrajú zle, ale dlhšie si ich pamätať zrejme nebudete.
Režijne je Majster šarkanov najslabším Forsterovým dielom, minimálne z tých, čo sa premietali v našich kinách. Po Plese príšer zároveň spracúva najvážnejšiu látku, čo však nie je ospravedlnením pomerne fádneho (i keď nie vyložene zlého) spôsobu rozprávania obrazom. Tam, kde sa v Plese príšer Forsterovi darí vytvoriť poriadne ťaživú (miestami až mystickú) atmosféru, dochádza v Majstrovi šarkanov na doslovnosť (podmienenú do určitej miery predlohou) a režijný stereotyp. Osobne mi miestami vadili „etnické motívy“ evokujúca hudba Alberta Iglesiasa, narúšajúca možnosť citového zaangažovania do scény. Uznávam však, že toto je otázkou individuálneho vkusu a je možné, že vám hudba nijako nebude prekážať.
Majster šarkanov pôsobí tak trochu ako Forsterove platené voľno medzi „malým“ projektom, s ktorým sa však vyhral (Horšie to už nebude) a monštruóznym dvadsiatym druhým Bondom. To neznamená, že sa vám za žiadnych okolností nebude páčiť. Naopak, je celkom možné, že pri vhodnej konštelácii si ho užijete. Môže osloviť silným, aj keď jednoduchý príbehom, to závisí skutočne od osobného naladenia v momente sledovania. Po filmárskej stránke tomu však chýba nápad, šťava a „drajv“ Forsterových predošlých diel.
The Kite Runner (USA/Čína, 2007, 127 min.) Réžia: Marc Forster. Námet: Khaled Hosseini – román. Scenár: David Benioff. Kamera: Roberto Schaefer. Strih: Matt Chessé. Hudba: Alberto Iglesias. Hrajú: Khalid Abdalla, Homayoun Ershadi, Shaun Toub, Sayed Jafar Masihullah Gharibzada, Zekiria Ebrahimi, Ahmad Khan Mahmoodzada, Nabi Tanha,Ali Danesh Bakhty Ari.
Majster šarkanov
Autor: Michal Michalovič
Zdroj: Kinema