Akoby tých vyslovene groteskných premiérových titulov, zrelých do kontajnera, nebolo v poslednom čase viac než dosť – povedal som si po projekcii českej dobrodružnej komédie o istom talizmane, ktorý v konečnom dôsledku vyzerá skôr ako neforemný výrobok z dielne chovancov detského domova. Povedzme si na rovinu: čakal snáď niekto, že u susedov prehliadaná a takmer zabudnutá „jazda historickým autodrómom po zostatkoch divákovho vkusu“ dozrie vekom ako víno a premení sa na kvalitné umelecké dielo? Tunajší distribútor zrejme áno, pretože inak si neviem vysvetliť, aké pohnútky mohli viesť k zaradeniu tejto bezduchej filmovej konzervy do programu našich kín s viac ako polročným oneskorením.

Nie je prekvapujúce, že za filmom takého kalibru stojí skupina nie veľmi známych tvorcov, ošľahaných vetrákmi všetkých možných českých televízií. Napokon, povestný televízny „feeling“ ide ruka v ruke s naivným a hlúpym príbehom, pričom jeho „televíznosť“ je ešte viac umocnená hereckými výkonmi (o nich ešte reč bude). Čo však jemne zaráža, je fakt, že scenár spáchal Martin Bezouška - osvedčený dramaturg, scenárista a spoluautor filmov ako Bony a klid, Velká filmová loupež či Pasti, pasti, pastičky. A práve bezduchý námet smrdí na Tajomstve talizmanu asi najviac. Nech sa režisér Jandourek snažil akokoľvek (a že ta snaha bola niekedy aj vidieť), z toľkej spleti nadstavovaných situácií a kvázi tajomných zvratov nemohol vykúzliť viac ako schematickú „adventúru“ pre deti do dvanásť rokov.


Tučné dobrodružstvo, netrpezlivo čakajúce na hrdinov zo súčasnosti, začína ukazovať prvé neslušné gestá divákom už v 17. storočí – tesne pred smrťou rabína Löwa. Vyčerpaný starec na smrteľnej posteli nehodlá umrieť až do chvíle, kým nezverí tajomstvo o ukrytom poklade dvom významným predstaviteľom vtedajšieho spoločenského diania (astrológ Kepler, predseda židovskej obce Kohen). Každému dá polovicu talizmanu a naša cesta v minulosti pokračuje rokom 1941, kedy uteká pred gestapom major Rosenberg – majiteľ vzácnej knihy Via Lucis. Ako už iste tušíte, taktiež zomrie a presne podľa očakávania aj on v poslednej chvíli zverí publikáciu do rúk malého dievčatka v nádeji, že o pár rokov neskôr po nej zatúži Maroš Kramár (po knihe a nie po dievčatku). Tak sa dostávame do horúcej súčasnosti (tých menej inteligentných o tom informuje aj titulok v štýle „Praha, začiatok 21. storočia“), kde dostávame šancu spoznať partiu ľudí, z ktorých každý z nejakého zištného dôvodu po knihe pátra. Spúšťacím mechanizmom k dobrodružstvu storočia je objavenie vzácnej knihy na polici miestneho antikvariátu. Začína sa honba za pokladom, pri ktorej každý súdny divák, starší ako dvanásť rokov, bude neveriacky krútiť hlavou a trhať si vlasy pri podvedomom prepočítavaní ceny lístka na čapovaný sortiment z neďalekého bistra.
Prečo má banda televíznych trotlov potrebu nakrúcať dobrodružné paškvily s chabým príbehom? Prečo diváci odhadnú konanie postáv desať minút dopredu? Prečo sme to už všetko videli stokrát a vždy v lepšom, vizuálne pôsobivejšom a nie tak úboho strojenom podaní? Pretože Maharal – Tajomstvo talizmanu je naťahovaná kaša s ambíciou hrať v inej lige, než na akú má nárok a schopnosti. Českým tvorcom by občas nezaškodilo podniknúť menší výlet z dovolenky na Mliečnej dráhe späť na Zem, aby zistili, na čo vlastne majú. Nevadí mi, keď pracujú s ošúchanými žánrovými postupmi, ktoré kedysi v zahraničí slávili úspech, ale postaviť celý film na tom, že tlupa deciek je v hľadaní pokladu vždy o krok napred pred profesionálmi? To už zaváňa nedostatkom fantázie scenáristu, neschopnosťou režiséra vypichnúť zaujímavejšie detaily príbehu a trestuhodne nevyužitým potenciálom, aký v sebe skrýva prostredie Stovežatej. Hlavne, že sme s hrdinami navštívili rozpadnutý hrad, brodili sa v kanále a lúštili symboly. To však samo o sebe na dobrý film nestačí.


Ak vás neodradilo ani zopár predošlých viet, tak vedzte, že tupý záver, ktorému prechádza lavína blbých flashbackov a pochybné intermezzo s „všade bola, všetko videla“ dievčinou, dokoná vo vašej mysli dielo skazy s prehľadom. Nezaujímavých postáv bez duše je tu viac ako by sa patrilo, ich pohnútky sú často nevysvetliteľné a keď už chce byť niektorá z nich vtipná, tak jednoducho nie je. Ich motivácia je často obmedzená na „nájdenie tej knihy“ a tým všetko končí. Kde je pointa? Ja sám som na ňu neprišiel a úprimne povedané, je mi to fuk. Ak ňou má byť konečný osud postáv (nebudem kaziť prekvapenie), tak si Maharal – Tajomstvo talizmanu zaslúži večné zatratenie. Spolu s Marošom Kramárom. Nikto ma nepresvedčí, že československý Indiana Jones má vyzerať práve ako on. Ani sto dielov seriálu Letiště, kde Maroš brázdi nebo na športových lietadlách.
Zhrňme tu tragédiu. Stojí spomínaný talizman za to, aby sme merali cestu do kina? Nie, nestojí. Maharal – Tajomstvo talizmanu je totiž ten typ filmu, na ktorý posielate svojich nespratných potomkov, keď trávite voľné chvíle v nákupnom centre a chcete mať na dve hodiny svätý pokoj. Ten typ filmu, na ktorý idete trpieť v rámci školského predstavenia. Ten typ filmu, na aký dostanete voľné vstupenky v práci od šéfa, dávajúceho vám tým najavo, že vás jednoducho nemá rád. Ak aj napriek tomu túžite po filmovom rande s Kramárom, spravte tak ihneď. Podobné „skvosty“ sa totiž v kinách dlho neohrejú.
Maharal – Tajemství talismanu (ČR, 2007, 105 min.) Réžia: Pavel Jandourek. Scenár: Martin Bezouška. Kamera: Asen Šopov. Hudba: Zbyněk Matějů. Hrajú: Bořivoj Navrátil, Barbora Seidlová, Matyáš Valenta, Maroš Kramár, Josef Somr, Miroslav Táborský