Po filmoch Samaritánka a 3-iron realizovaných v mestskom prostredí, sa kórejský režisér Kim Ki-duk vracia k prírode. Plávajúci chrám z Jar, leto, jeseň, zima a jar nahradila stará rybárska loď uprostred šíreho oceánu a dvojicu mníchov starý muž a neplnoleté dievča. Opäť máme možnosť sledovať variáciu na tému vzťah muža a ženy na opustenom mieste. Nie sme však svedkami jeho zrodu a vývoja, práve naopak ústredným momentom je tu rozklad harmónie medzi dvomi bytosťami. Od začiatku je divák vtiahnutý do symbolického sveta, kde má možnosť nanovo vnímať (a čítať) znaky, ktoré dokonale pozná. Kim Ki-duk vytvoril (zrecykloval?) akúsi zmes vlastných snímkov a dal jej svojskú podobu.

Takmer desať rokov žije starý muž s mladým dievčaťom na lodi uprostred šíreho oceánu a netrpezlivo čaká na deň, kedy sa s ňou bude môcť oženiť. Medzi rybárov, ktorí si za peniaze prenajímajú loď na príležitostné rybárčenie, raz zavíta aj mladý muž, do ktorého sa dievča zaľúbi. Idylka náhle mizne a do popredia vstupuje žiarlivosť, ktorá všetko ničí.


Autor nás sprevádza zrodom deštruktívnej vášne a privádza nás až ku karmickému naplneniu lásky dvoch stvorení, všetko zahalené rúškom mysticizmu. Alegória v Luku nadobúda primárne postavenie. Takmer každý predmet v tomto filme dosahuje symbolický ráz. Samotný luk supluje jednak sexualitu, stáva sa hudobným nástrojom, je veštiacou pomôckou, ale takisto ako v 3-iron golfová palica poslúžila majiteľovi k vykonaniu fyzického trestu, tak aj luk zohráva podobnú úlohu. Okrem luku sa tu vyskytuje aj množstvo symbolov alebo skôr odkazov na Kimove predošlé filmy: rybie háčiky na lankách vložené do úst nahrádzajú hudobný nástroj, miniatúrna hojdačka z Ostrova sa mení na skutočnú hojdačku a pod.
Od tragickej hrdinky v Ostrove cez mužského predstaviteľa v Bad guy až po postavy v 3-iron sme si zvykli na to, že Kimovi hrdinovia odmietajú verbálnu komunikáciu ako údel spoločenského tvora. Taktiež to môžeme chápať ako neschopnosť preložiť komplexnosť ľudských emócií. Absencia jazyka tým pádom zvýrazňuje iné formy komunikácie. V Luku sú do popredia stavané prírodné elementy a šamanizmus starého muža. (Pozornosť upúta takisto ženská predstaviteľka Han Yeo-reum známa zo Samaritánky.) Časté sú hudobné vložky, keď starec hrá na luku pri západe slnka. Zábery zobrazujúce nekonečnosť (nielen) oceánu, nad ktorou bdie starec, sediaci na sťažni.


No treba povedať, že minimalizmus slovného prejavu v tomto filme nenachádza dokonale adekvátnu náhradu. Popri pomalých, clivých tónoch hudobnej zložky v takmer rovnako dlhých záberoch sledujeme každodennú aktivitu obyvateľov lode s postupnou gradáciou psychického rozkladu. K rozkladu dochádza práve preto, že vzťah medzi starcom a dievčaťom je oveľa viac paternalistický ako milenecký. (Napríklad: muž nemôže predvídať budúcnosť bez hojdajúcej sa dievčiny.) Základ vzťahu sa však skutočne prejaví až na konci vo forme symbolického mysticizmu a abstrakcie.
Za pozornosť stojí aj Kimova komparácia medzi tradičným a novým. Na lodi sa stretávajú dva svety. Jeden je reprezentovaný starcom, zástupcom tradície, druhý mladíkom, prichádzajúcim na loď. Ako predstaviteľ mladej generácie má iné predstavy o svete a nedokáže pochopiť uvažovanie druhej strany. Dievča na úrovni „divého zvieraťa“ stojí uprostred týchto dvoch svetov a má si zvoliť „vlastnú“ cestu. Zároveň dievča stelesňuje múzu starca (umelca), bez ktorej nedokáže žiť. Počas desiatich rokov na lodi sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou, a preto sa jej nedokáže vzdať.
Napriek zmene prostredia a typu postáv sa toho veľa nemení oproti iným režisérovým dielam. Ostáva sociálna izolácia a utopický koniec, pri ktorom mnohí diváci zažijú (alebo už zažili) déja vu. Luk by som kvalitatívne zaradil niekde do stredu v Kimovej tvorbe. Nedosahuje kvality Adresáta neznámeho, 3-iron či Jar, leto, jeseň, zima a jar, ku ktorému má nápadom najbližšie. Pridlhá metráž na jednoduchý príbeh je miestami citeľná, no v celkovom vyznení ide o príjemnú vizuálnu „meditáciu“.
„Sila a krása znejú ako natiahnutý luk; chcem takto žiť až do môjho posledného výdychu.“
Hwal (Južná Kórea, 2005, 88 min.) Réžia: Kim Ki-duk. Scenár: Kim Ki-duk. Kamera: Jang Seung-beck. Hudba: Kang Eunil. Hrajú: Jeong Sung-hwan, Han Yeo-reum, Seo Ji-seok, Jeon Gook-hwan