Režisér filmu Ľudský rozmer, Andreas Dalsgaard sa zaoberá problematickým vzťahom mesta a jeho obyvateľa, definuje ho ako nerovnocenný a snaží sa vyvodiť dôsledky agresívneho rozvoja, čo deklaruje na vybraných príkladoch (prevažne východných) metropol, „mestách budúcnosti“. Komplexne pomenúva viacero fenoménov, ktoré sú príznačné pre súčasný urbanizmus, odkrýva nedostatky a vplyv prostredia na sociologicko-antropologické správanie obyvateľstva, ktorých zhubnosť možno pozorovať práve s odstupom času.

Snímka presne definuje súčasný stav mestského života. „Vyhnanstvo“ do okrajových obytných častí veľkomiest sa javí ako neefektívne, človek je každodenne nútený prekonávať veľké vzdialenosti, je odkázaný na osobný automobil, čomu sa následne prispôsobuje aj tvár mesta. Peniaze určujú pôdorys megamiest, ktorým dominujú diaľnice a výškové budovy, funkcie mesta sa zužujú na okruhu činností s hlavným cieľom: zarobiť peniaze/ minúť peniaze. Moderného mestského „živočícha“ definuje práca a presúvanie sa za ňou, čo mu zaberá tri štvrtiny z dňa. Socializácia je v preľudnených metropolách paradoxne na bode mrazu. Nákupné centrá sa stávajú prostredím, kde si mestský človek „vydýchne“, je izolovaný, osamotený a neustále naháňaný nedostatkom času, ktorý trávi v kanceláriách mrakodrapov, v aute a pri osamelom odpočinku v útrobách malého bytu.
KINEMAVIDEO3210.Dokument je dôsledný, oblasť záujmu má dôkladne zmapovanú, logicky pomenúva zhubnosť spôsobu, akým sa rozvíjajú najdynamickejšie rastúce východné metropoly podliehajúce investorom a developerom, ktorým ide primárne o návratnosť a zisky. Pri plánovaní výstavby dochádza k zásadnej chybe a tou je podľa dokumentu Ľudský rozmer bezohľadnosť k ľudskému faktoru. Film pracuje so štatistickými údajmi, uvádza (často) zarážajúce fakty, čo dotvára napätie a prehlbuje závažnosť problému, pričom si pomáha i vonkajšími prostriedkami, najmä napínavou hudobnou zložkou.
V obraze dominujú pomalé jazdy kamery, mestá sledujeme z vtáčej perspektívy. Obraz deklaruje výpovede respondentov. Režisér upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré si neuvedomujeme. Megamestá budúcnosti rastú najmä vo Východných krajinách ako Čína, Japonsko, štatistické údaje uvádzajú enormný nárast mestského obyvateľstva húfne migrujúceho z vidieka do miest, následkom je pokles poľnohospodárstva a nárast automobilového priemyslu, škodlivín v ovzduší ale spôsobujú mnohé ďalšie následky, ktoré znepokojujú a vyvolávajú vlnu nesúhlasu so súčasným stavom plánovania výstavby.

Film je štruktúrovaný v piatich kapitolách, postupne dopĺňa tému konkrétnymi problémami jednotlivých miest, od čínskych metropol, cez Melbourne, Dháku (v súčasnosti mesto s najprogresívnejšou ekonomikou sveta) až po New York alebo Kodaň. Dramatickým je príbeh novozélandského mesta Christchurche. Po ničivom zemetrasení čelí komplexnej prestavbe centra. Urbanisti a architekti zapojili do plánovania obyvateľstvo, snahy presadiť koncept: „mesto pre ľudí“ a boj s tlakom investorov končiaci zadosťučinením je dôkazom, že sa to dá aj „ináč“.
Snaha o ľudskosť a humanizmus v plánovaní aktivistov pôsobia miestami pateticky, mierny sentiment je akceptovateľný v kontexte celku a prílive nových informácií, ktorými film udivuje. Film udáva ako príklad zdravého mesta pre ľudí európsky spôsob výstavby, konkrétne severské metropoly ako Kodaň alebo talianske mestá, ktoré sú štatistami uvádzané ako najvhodnejšie pre život, mestá propagujúce „kultúru chodca“ (výstavba cyklistických trás, veľké námestia, útulné priestory medzi budovami, kde pulzuje život,...). Pohľad tvorcov je v mnohom jednostranný, mestá, ktoré dáva za príklad majú taktiež nedostatky (v Kodani sa pravidelne tvoria zápchy na cyklotrasách), no na tie sa nezameriava.

Ľudský rozmer prichádza s ambicióznym riešením, čím však zjednodušuje omnoho komplikovanejší problém. Ponúknuté východisko tak pôsobí naivne a v závere filmu i sentimentálne, navyše presadzuje „európske humanistické myslenie“ a nemožno sa ubrániť závanu tendenčnosti. Aj napriek snahe odhaliť chyby a nájsť na ne záplatu sa občas zasekne pri nepostačujúcich tvrdeniach, niekde na pol ceste smerujúc k logickému a pragmatickému východisku, zamotáva sa vo vznešenom presadzovaní ľudského jednania a budovania čistých vzťahov. Príležitosť na argumentáciu dáva len jednej strane- urbanistom, aktivistom a architektom hlásajúcim jednotný revolučný názor (bez ohľadu na ich geografickú polohu). Ich protivníkmi sú investori a politici, ktorým vo filme nie je poskytnutý priestor na „obhajobu“ a vysvetlenie začarovaného kruhu, v ktorom sú sami zamotaní.Príbehom novozélandského mesta vrcholí piata kapitola, film končí akýmsi happy endom, problematiku uzatvára zmierlivo, vo výhľade je pozitívny a uvedomelý spôsob budovania. Film presadzuje myšlienky humanizmu, na konkrétnych príkladoch, ktoré sa podarilo presadiť dokazuje, že človek chce byť súčasťou svojho mesta, využívať ho a zdieľať produkovanú energiu s ostatnými mestskými živočíchmi, jeho spokojnosť je pre urbanistov najväčším zadosťučinením.
Ľudský rozmer je komplexný a ambiciózny titul na vysokej remeselnej úrovni spracúvajúci aktuálnu a závažnú tému, v ktorej sa rovnako zrkadlia nedostatky aj klady nášho (slovenského) spôsobu života. Prihliadnuc na poznatky, ktoré film uvádza, možno rozvíjať prednosti a vyhnúť sa odhaleným chybám.The Human Scale (Nemecko/Čína/Bangladéš/Nový Zéland, USA, 2012, 83 min.)Réžia: Andreas Dalsgaard. Scenár: Andreas Dalsgaard. Hrajú: Jan Gehl, Rob Adams, Robert Doyle