Autorská dvojica Benoît Delépine a Gustave Kervern svoj výrazný a svojský štýl, okrem iného i zmysel pre čierny humor, vyjadrila už v roku 2004 vo filme Aaltra a v 2006 v surrealistickej snímke Avida. O dva roky v tejto výraznej štylizácii pokračuje stereotypy búrajúci Louise-Michel. Absurdita situácií či výpovedí sa premieta i do diváckych reakcií - v istých momentoch vyvoláva smiech, nie však u všetkých divákov, čo istú časť publika vedie do rozpakov.

To, čo je na jednej strane vtipné, je totiž zároveň s uvedomením realistickosti smutné. Režiséri tiež zakomponovali pár špecifických prejavov správania sa, vychádzajúcich zo zobrazovanej spoločenskej vrstvy, ktoré u kultúrne nie natoľko kompetentného publika, vyvolávajú rôzne odozvy. Jednotlivé reakcie teda ukazujú, že absurdita, vo svojej celistvosti v rámci filmu, je len zriedka prijímaná jednoznačne pozitívne alebo negatívne.




 
Ani nemusela prísť všade spomínaná  reálna či imaginárna ekonomická kríza, aby firmy šachovali so svojimi zamestnancami, predovšetkým kvôli ušetreniu financií. Tento fenomén je v spoločnosti realitou už dávno. V snímke Louise-Michel je spúšťačom deja, práve rozhodnutie textilnej firmy v Pikardii, presunúť svoju výrobu do inej krajiny. O prácu prichádza i surová, zatrpknutá, ale nekompromisná Louise. So svojimi najbližšími kolegyňami ostáva nezamestnaná. Na konte majú 20 000 eur na vyriešenie situácie a tak vo víre zmätenia a hnevu jednohlasne odsúhlasia, že financie využijú na zlikvidovanie osoby, ktorá ich pripravila o prácu. Sociálne zdevalvované ženy svoju pomstu kapitalizmu a trhovému systému vedú prostredníctvom Louise v revolučnom a bizarnom tempe a ešte bizarnejším spôsobom.





Hlavná postava Louise sa pri hľadaní nájomného vraha síce usiluje, ale veľmi dôveruje a nepreveruje. To však vyplýva z jej charakteru i sociálneho a kultúrneho zázemia. Náhodou sa spoznáva s Michelom, ktorý síce vlastní zbrane, s radosťou sa preháňa po poli a nacvičuje akcie ako z akčného filmu, ale nie je schopný konať. Napriek tomu, že formu pomsty určili ženy, najatý Michel ju kvôli vlastnej nekompetentnosti značne posúva do roviny opäť nezmyselnej, odtiahnutej od životnej i filmovej skúsenosti divákov. Napriek tomu, že začiatok Louise-Michel evokuje sociálnu drámu, úvodná scéna predznamenáva žáner skutočný, frašku. Náhodnosť je v snímke rovnako  príznačná ako primitívnosť postáv, neobvyklé situácie, neintelektuálnosť. Takéto charakteristiky filmu však vyvolávajú značnú rozpačitosť pri interpretácii idey diela.
Delépinovi a Kervernovi nie je cudzia schopnosť šokovať, vystavať bizarný a zároveň absolútne pochopiteľný a jednoduchý príbeh neodtrhnutý od reality ad absurdum a napriek tomu zaplniť filmové plátno absurditami nielen v sfére deja (situácií a dialógov), ale i typológie postáv či kompozície a strihu záberov.


Otázkou ostáva či práve fraškovitý charakter diela so svojím absurdným výsmechom je vhodným spôsobom na sprostredkovanie spoločenskej reality. Dokáže divákom podať síce oklieštenú, ale predsa len realitu, vnímania a správania zobrazenej spoločenskej vrstvy alebo ich len rozosmeje a vtiahne, či úplne odradí? Nie je množstvo zveličení kontraproduktívne? A nie je venovanie anarchistke Louise Michelovej posledným výsmechom, ktorý už vôbec nemá byť iróniou? I odpoveďami na tieto otázky sa dá filmové publikum rozdeliť do jednotlivých skupín podľa vnímania snímky Louise-Michel, čo záleží od toho, do akej miery prečítajú kódy filmu a na koľko im uveria.
Mimochodom, ak patríte k divákom, ktorí sa na začiatku záverečných titulkov dvíhajú zo sedadiel a spokojne odchádzajú, vedzte, že režiséri pripravili ešte jeden záver filmu, takže tentoraz sa aj vám oplatí zotrvať v kine do poslednej sekundy obrazu na plátne.
Louise-Michel (Francúzsko, 2008, 90 min.) Réžia: Benoît Delépine, Gustave Kervern. Scenár: Benoît Delépine, Gustave Kervern. Kamera: Hugues Poulain. Strih: Stéphane Elmadjian. Hudba: Gaëtan Roussel. Hrajú: Yolande Moreau (Louise Ferrand), Bouli Lanners (Michel Pinchon), Benoît Poelvoorde (inžinier Guy), Albert Dupontel (Miro), Mathieu Kassovitz (majiteľ farmy), Francis Kuntz (Flambart), Benoît Delépine (zákazník), Gustave Kervern (kapitán) a ďalší.