|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Nedeľa 22.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Adela
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
11. 12. 2009
Líštičky
Celovečerný debut režisérky Miry Fornayovej na seba upozornil uvedením na festivale v Benátkach, kde bola autorka prezentovaná ako nový, talentovaný hlas z východnej Európy. Slovenskú premiéru mali Líštičky v rámci súťažnej sekcie MFF Bratislava. Fakt, že nezaznamenali výraznejší úspech, má viacero príčin.
Príbeh slovenskej au-pair potulujúcej sa špinavým Dublinom vťahuje do česko-slovenského kinematografického priestoru témy a zobrazovací štýl blízky krajinám ako napr. Británia alebo Belgicko. Ide o princíp nezúčastneného nazerania na svet veľkomiest, kde príliv prisťahovalcov neprispel ku harmonickému klokotu globalizačného hrnca. Naopak spôsobil separáciu jednotlivých komunít, ich následný rozklad a vzájomné odcudzenie jednotlivcov vo vnútri. Takto by sa dal načrtnúť pôdorys, na akom sa pohybujú Fornayovej dezorientovaní hrdinovia. Ich dráhy nemajú jasný smer, potácajú sa od jedného vágneho cieľa k ďalšiemu.
Rozstratení medzi nočnými neónmi márne hľadajú kusy seba samých. V tomto smere zmysluplne vyznieva autorkino prirovnanie ku škodcom „terorizujúcim“ metropolu. Sú ako líšky, čo po súmraku brázdia zadné uličky a prehrýzajú sa odpadkami. Betka si v Írsku nedokáže nájsť svoje miesto bez toho, aby na niekom nezávisela. Spolieha sa predovšetkým na staršiu sestru Tinu, zasnúbenú s domorodcom Steveom. Ich spolunažívanie jej, zdá sa, leží v žalúdku. V Betke sa čosi pokazilo, nejaké duševná súčiastka nezapadla do tej ďalšej. Neustále pred niečím uniká, búši okolo seba ako poranené zviera. Sestre robí zo života peklo a tá sa na oplátku vracia, otvára dvere, vyťahuje ju z problémov. A pritom úspešne, „po meštiacky“ maskuje vlastné odumieranie. Tak ako líšky, aj ony poľujú každá na vlastnú päsť a skutočné puto medzi nimi neexistuje. Je to len hmýrenie zbavené vzťahov. Zdôrazňujúc vákuum trčiace medzi postavami režisérka predviedla čosi ako komorné cvičenie na tému civilizačného zmaru. Rozpad sa žiaľ stal nielen témou ale aj metódou. Protagonisti sa správajú nekoncepčne a hystericky spôsobom, ktorý divákovi znemožňuje s nimi súcitiť alebo im aspoň porozumieť. Ich čas napĺňajú neustále výbuchy hnevu a agresie, zúfalé eskapády bez prítomnosti zmyslu. Teatrálne odchody, opätovné príchody, rozchody a návraty tam, kde nikto nečaká. Odmeriavanie prázdnoty v postavách nespeje nikam, iba k čoraz väčšej absurdite a otravnosti. To je presne opačný účinok v porovnaní s introspektívnymi prózami tvorcov, ku ktorým sa autorka chcela priblížiť.
Britský režisér Mike Leigh necháva svojho „Nahého“ hrdinu nespočetne krát namotávať, zraňovať a opúšťať svoje obete – hrá sa s nimi ako mačka s myšou. Namiesto odmietnutia a pohŕdania však divák dospeje k hlbokému súcitu s Beznádejným, ktorý na seba strhol všetky rany sveta – výborný modelový príklad, ako možno prostriedkami surového realizmu dospieť k silnému emocionálnemu prežitku. Líštičky bohužiaľ žiadnu podobne pôsobivú výpoveď neprinášajú. Sála z nich len spomínaná tvrdosť, ktorá nie je zástupným znakom niečoho krehkého a pravdivého vo vnútri. Fornayovej film sa obmedzuje na dramaturgicky beztvaré konštatovanie, že svet je naplnený prázdnotou, až by z toho (ne)jeden zblbol.
Do deja vťahuje aspoň rozpohybovaná ručná kamera, ktorej chvenie úspešne tlmočí zmätok v hrdinkinom vnútri. Oko objektívu vidí život pozdĺž ulíc taký, aký je – bez malebných obrázkov turistických zákutí. Zanechá pachuť špiny a všednosti, ktorú sa však nepodarilo pretaviť do nejakej konkrétnej pozoruhodnej scény.
Autorka neudržala pozorovateľský odstup od príbehu a postáv (ako napr. vo filme Mlčanie Lorny bratov Dardennovcov). Divák tak nemá možnosť zaujať vlastné stanovisko a rozvinúť vlastnú interpretáciu videného. Všetko je nasiaknuté Betkiným narušeným vnímaním sveta. Kľúč k nemu prichádza v závere, ale je to skôr umelo vlepená vysvetlivka, ktorá neposkytuje skutočnú možnosť uchopiť spätne jej dušu a priblížiť sa. S kŕčovitou doslovnosťou utvrdzuje v otázke: aký význam má jasať nad niečím, čo je síce ambiciózne nakrútené, ale v jadre sa to rozpadá a nevedie odnikiaľ nikam?
Líštičky sú dôkazom, že pre programy veľkých festivalov nie je vždy rozhodujúce iba kritérium autorsky originálneho pohľadu na svet. Svoju rolu zohráva aj schopnosť zapadnúť do aktuálnych trendov v zobrazovaní a tiež nahmatať práve rezonujúce témy, akou život imigrantov v západných metropolách nepochybne je. Mira Fornayová touto schopnosťou disponuje, výsledok je žiaľ rozpačitejší, než sme dúfali. Bez výrazného sociálne kritického postoja či rozkrývania psychologických hĺbok. Zvukovú recenziu filmu si môžete vypočuť TU
Líštičky (Česká republika/Slovenská republika/Írsko, 2009, 83 min.) Réžia: Mira Fornay. Scenár: Mira Fornay. Kamera: Tomáš Sysel. Strih: Hedvika Hansalová. Hudba: Tadeáš Věrčák, Aaron Goldberg. Hrajú: Réka Derzsi, Rita Banczi, Jitka Josková, Aaron Monaghan, Jonathan Byrne, Nicholas Pinnock, Chris Simpson, Jana Oľhová
Rozstratení medzi nočnými neónmi márne hľadajú kusy seba samých. V tomto smere zmysluplne vyznieva autorkino prirovnanie ku škodcom „terorizujúcim“ metropolu. Sú ako líšky, čo po súmraku brázdia zadné uličky a prehrýzajú sa odpadkami. Betka si v Írsku nedokáže nájsť svoje miesto bez toho, aby na niekom nezávisela. Spolieha sa predovšetkým na staršiu sestru Tinu, zasnúbenú s domorodcom Steveom. Ich spolunažívanie jej, zdá sa, leží v žalúdku. V Betke sa čosi pokazilo, nejaké duševná súčiastka nezapadla do tej ďalšej. Neustále pred niečím uniká, búši okolo seba ako poranené zviera. Sestre robí zo života peklo a tá sa na oplátku vracia, otvára dvere, vyťahuje ju z problémov. A pritom úspešne, „po meštiacky“ maskuje vlastné odumieranie. Tak ako líšky, aj ony poľujú každá na vlastnú päsť a skutočné puto medzi nimi neexistuje. Je to len hmýrenie zbavené vzťahov. Zdôrazňujúc vákuum trčiace medzi postavami režisérka predviedla čosi ako komorné cvičenie na tému civilizačného zmaru. Rozpad sa žiaľ stal nielen témou ale aj metódou. Protagonisti sa správajú nekoncepčne a hystericky spôsobom, ktorý divákovi znemožňuje s nimi súcitiť alebo im aspoň porozumieť. Ich čas napĺňajú neustále výbuchy hnevu a agresie, zúfalé eskapády bez prítomnosti zmyslu. Teatrálne odchody, opätovné príchody, rozchody a návraty tam, kde nikto nečaká. Odmeriavanie prázdnoty v postavách nespeje nikam, iba k čoraz väčšej absurdite a otravnosti. To je presne opačný účinok v porovnaní s introspektívnymi prózami tvorcov, ku ktorým sa autorka chcela priblížiť.
Britský režisér Mike Leigh necháva svojho „Nahého“ hrdinu nespočetne krát namotávať, zraňovať a opúšťať svoje obete – hrá sa s nimi ako mačka s myšou. Namiesto odmietnutia a pohŕdania však divák dospeje k hlbokému súcitu s Beznádejným, ktorý na seba strhol všetky rany sveta – výborný modelový príklad, ako možno prostriedkami surového realizmu dospieť k silnému emocionálnemu prežitku. Líštičky bohužiaľ žiadnu podobne pôsobivú výpoveď neprinášajú. Sála z nich len spomínaná tvrdosť, ktorá nie je zástupným znakom niečoho krehkého a pravdivého vo vnútri. Fornayovej film sa obmedzuje na dramaturgicky beztvaré konštatovanie, že svet je naplnený prázdnotou, až by z toho (ne)jeden zblbol.
Do deja vťahuje aspoň rozpohybovaná ručná kamera, ktorej chvenie úspešne tlmočí zmätok v hrdinkinom vnútri. Oko objektívu vidí život pozdĺž ulíc taký, aký je – bez malebných obrázkov turistických zákutí. Zanechá pachuť špiny a všednosti, ktorú sa však nepodarilo pretaviť do nejakej konkrétnej pozoruhodnej scény.
Autorka neudržala pozorovateľský odstup od príbehu a postáv (ako napr. vo filme Mlčanie Lorny bratov Dardennovcov). Divák tak nemá možnosť zaujať vlastné stanovisko a rozvinúť vlastnú interpretáciu videného. Všetko je nasiaknuté Betkiným narušeným vnímaním sveta. Kľúč k nemu prichádza v závere, ale je to skôr umelo vlepená vysvetlivka, ktorá neposkytuje skutočnú možnosť uchopiť spätne jej dušu a priblížiť sa. S kŕčovitou doslovnosťou utvrdzuje v otázke: aký význam má jasať nad niečím, čo je síce ambiciózne nakrútené, ale v jadre sa to rozpadá a nevedie odnikiaľ nikam?
Líštičky sú dôkazom, že pre programy veľkých festivalov nie je vždy rozhodujúce iba kritérium autorsky originálneho pohľadu na svet. Svoju rolu zohráva aj schopnosť zapadnúť do aktuálnych trendov v zobrazovaní a tiež nahmatať práve rezonujúce témy, akou život imigrantov v západných metropolách nepochybne je. Mira Fornayová touto schopnosťou disponuje, výsledok je žiaľ rozpačitejší, než sme dúfali. Bez výrazného sociálne kritického postoja či rozkrývania psychologických hĺbok. Zvukovú recenziu filmu si môžete vypočuť TU
Líštičky (Česká republika/Slovenská republika/Írsko, 2009, 83 min.) Réžia: Mira Fornay. Scenár: Mira Fornay. Kamera: Tomáš Sysel. Strih: Hedvika Hansalová. Hudba: Tadeáš Věrčák, Aaron Goldberg. Hrajú: Réka Derzsi, Rita Banczi, Jitka Josková, Aaron Monaghan, Jonathan Byrne, Nicholas Pinnock, Chris Simpson, Jana Oľhová
Líštičky
Autor: Dominika Šimonová
Zdroj: Kinema