Maďarský režisér Benedek „Bence“ Fliegauf je momentálne jednou z ústredných postáv európskej kinematografie. Filmami Mliečna cesta, Lono a Je to iba vietor sa zapísal do povedomia festivalového diváka najmä precíznym výberom súčasných sociálnych tém, pomalým rozprávaním strohým na košatý príbeh a hypnotickým audiovizuálnym štýlom. Nová snímka Lily Lane je v rámci meditatívneho nádychu ďalšou výraznou režisérovou prácou.

Základným motívom je rodina. Rebeka je v rozvodovom konaní s manželom a syna Daniho si posúvajú na striedačku. Voľné chvíle mu vypĺňa rozprávaním fantazijného príbehu malého Zlatíčka a jej rodičov Víly a Lovca. Samotná dejová línia má jednoduchú kostru artového filmu, za ktorou sa však skrýva symbolika pokriveného obdobia dospievania.
KINEMAVIDEO4006.
Bence vsadil najmä na mapovanie detstva a spomienok. Ako vyspelý filmár má nesmierny talent kombinovať symboliku témy s vizuálnymi podnetmi a vytvárať tak podmanivé obrazy. Hypnotické plynutie deja sa poľahky dostane pod kožu a v hlave sa vynárajú viaceré otázky, ktoré súvisia so vzťahmi medzi postavami Rebeky, jej manžela a syna. Do toho sa vyskytujú dejové posuny, zahrnujúce rodičov Rebeky. Film tak osciluje na hrane príbehu v súčasnosti s otváraním bolestivej minulosti, smrti a odpustenia.

Nie je to však hra na city diváka. Snímka ponúka skôr emočné vzorce, ktorými dokážete pochopiť vnútorné väzby medzi postavami naprieč časovou líniou. No ak ste sami zažívali neradostné detstvo, tak vám evokujúco pripomenie aj vlastné pálčivé témy a zážitky. Primárnym východiskom je vyrovnávanie sa s minulosťou, pri ktorom je ostro proklamované zničenie starého, aby mohlo vzniknúť niečo nové a následné.
V súvise odkazovania na pamäť je rozdelené aj vizuálne poňatie. Scény z minulosti sú komponované ako domáce videá, útržky spoločného života či emočný pohľad Rebeky na situáciu jej rodičov. Vidíme tak napríklad súlož alebo Daniho ako batoľa, poprípade len bezmocne stojacich rodičov Rebeky, ktorí si nemajú čo povedať. Bence proklamuje dieťa ako špongiu, ktorá nasáva videné a počuté práve od svojich rodičov. Pohráva sa so psychológiou malého potomka ako obrazu dospelých. Čo dieťa zažije, to sa na ňom podpíše.

V zahraničí sa Lily Lane prirovnáva k symbolike velikána Tarkovského. Kritici nachádzajú odkazové roviny a inšpirácie, ktorými sa Fliegauf nechal ovplyvniť. Jeho ponímanie jednoduchého príbehu zo života, kde deti majú deti, je aktuálne a súce na diskusiu. Pobral však príbeh vlastnou cestou a pridáva si do portfólia ďalší pozoruhodný film, pri ktorom treba oveľa viac premýšľať. Pomáha mu jeho charakteristický štýl a rozťahané tempo rozprávania príbehu.
Nie je to experimentálne objavovanie limitov meditatívneho filmu ako pri Mliečnej dráhe, ale beztak odporúčam návštevu kina. Kombinácia vizuálnych vnemov a minimalistickej hudby vynikne najviac v kinosále.
Lily Lane (Maďarsko/Nemecko/Francúzsko, 2016, 91 min.)Réžia: Benedek Fliegauf. Hrajú: Angéla Stefanovics, Maja Balogh, Bálint Sótonyi, Miklós B. Székel, Bence Somkúti