Len pár minút pred napísaním recenzie na nový titul reflektujúci udalosti z 11. septembra 2001, som mal zaujímavý rozhovor s kolegom Vladom Kurekom. Obom sa nám Let číslo 93 ako filmové dielo pozdával, avšak naše názory so rozišli v pohľade na hodnovernosť zobrazených faktov a udalostí. Táto silne diskutabilná téma, bude určite zaujímavá pre každého, koho film využívajúci dokumentárne postupy, zaujal, avšak vnútorne kladené otázky prevýšili odpovede.

V prvom rade by som chcel vysloviť názor, že Let číslo 93 je veľmi komplikované hodnotiť klasickými „recenzistickými“ postupmi. Anglický režisér Paul Greengrass (Bournov mýtus) sa totiž šikovne vyhol „zhollywoodneniu“ svojho filmu a zvolil po estetickej a dramaturgickej stránke štylizovaný paradokumentárny spôsob zobrazenia udalostí. Tým docielil vykreslenie skutočného chaosu a zároveň nakrútil jednu z najsilnejších katarzných scén v dejinách kinematografie. Nebojte sa, na preháňanie a lacné žurnalistické frázy som už trošku starý – to len aby nedošlo k omylu. Zároveň musím uviesť, že tematicky podobný Mníchov Stevena Spielberga, považujem za hodnotnejší a predsa len filmovo kvalitnejší a komplikovanejší počin. 


Možno to znie až nereálne, ale Američanom (samozrejme v koprodukcii s Francúzskom a Kanadou) sa podarilo nakrútiť vo veľkej miere nepatetický film o tragických udalostiach z jedenásteho septembra. Otázka znie, ako to dokázali a ako im to vôbec mohlo prejsť, keďže je veľmi pravdepodobné, že Oliver Stone sa vo svojom novom filme World Trade Center (slovenská premiéra 5.10. 2006) pod tlakom štúdia a rozpočtu, vydal úplne iným smerom. Na margo WTC a Letu číslo 93, som zvedavý, či rozdielny divácky (ne)záujem na Slovensku, bude kopírovať ten Americký.
Bolo totiž jasné, že film o udalostiach štvrtého a posledného uneseného lietadla, ktoré ako jediné minulo svoj cieľ, má silné pateticko-patriotické základy a napriek tomu, je výsledok úplne iný. Najväčší podiel má na tom pravdepodobne režisér a scenárista Paul Greengrass, ktorý sa vykašľal na vlajúce americké zástavy a spomalené zábery odvážnych „bežných“ Američanov, a nakrútil film, držiaci sa záznamov čiernych skriniek, rozhovorov a všetkých dostupných dôkazov. Nešlo mu o heroizáciu odvahy človeka (alebo áno?) zatlačeného a postaveného pred najťažšie chvíle svojho života, ale o vykreslenie pravdy. Tu je však jemný zádrhel. Nechcem na tomto mieste prezrádzať dej, ale minimálne jeden dôležitý fakt (aspoň pre mňa) zobrazený vo filme, totiž odborná rekonštrukcia vylúčila. Nechcem tým spochybňovať Greengrassovu snahu o čo najvernejšiu prezentáciu, ale ak sa vyskytol problém, už len pri jednom z faktov, rozpadá sa mi môj vlastný krehký domček z kariet.
Je preto určite diskutabilné, nakoľko podľahol film dramatizácii za účelom vyrozprávania mikropríbehov jednotlivých postáv a ich konania, avšak je pomerne pravdepodobné, že udalosti sa odohrali približne tak, ako nám ich Greengrass prekladá. Čo sa týka vykreslenia atmosféry a činov jednotlivcov na kontrolných vežiach, som dokonca presvedčený, že tu k manipulácii so skutočnými udalosťami za účelom „filmovosti“, nedošlo. Samozrejme, k názorom, že Američania s dostupným materiálom a dôkazmi tragických udalostí manipulovali a k teóriam rôznych konšpirácii, sa dá len ťažko vyjadriť. Som ale presvedčený, že žiť v presvedčení všadeprítomného klamstva, nie je tým najlepším spôsobom trávenia času na našej planéte.


Nesmiernym plusom snímky je absencia hlavného hrdinu, rozdelenie akcie medzi vyše 40 postáv a jednoduchý ale premyslený scenár, kombinujúci prakticky len dve lokácie. Divák je svedkom zmetenia a chaosu na kontrolných leteckých vežiach (skvelá kamera Barryho Ackroyda) a nesmierne silnej atmosféry na palube letu číslo 93, kde je pokoj pasažierov zobrazovaný v kombinácii s nervozitou štvorice teroristov. Nejde však o negatívnu nervozitu, ale o akúsi snahu zamyslieť sa nad ich naplánovaným činom. Teroristi sú, aj nie sú, vykreslení, ako vyslovene negatívne postavy, čo vzbudzuje veľké diskusie.
Stupňovanie deja a neschopnosti kontrolných veží zastaviť valiacu sa lavínu unesených lietadiel, vrcholí jednou z najsilnejších a najemotívnejších scén snímky. Priznávam, dobrovoľne, že ešte nikdy som sa necítil tak prítomný v deji. Ešte nikdy som tak nechcel zasiahnuť a pomôcť, ako pri posledných 10 minútach Greengrassovho filmu. Nešlo však o lacný nátlak či citové vydieranie. Let číslo 93 je jednoducho skvelo nakrútené, silné a mrazivé dielo. Také, aké boli udalosti z jedenásteho septembra 2001.
Záverom sa dovolím vrátiť k polemike s kolegom Vladom Kurekom. Záverečné vysvetľujúce titulky hovoria o venovaní filmu všetkým, ktorí 11. septembra 2001 prišli o život. Nie len obetiam útokov...
United 93 (Francúzsko/UK/USA, 2006, 91 min.) Réžia: Paul Greengrass. Scenár: Paul Greengrass. Kamera: Barry Ackroyd. Hudba: John Powell. Hrajú: Christian Clemenson, Trish Gates, Polly Adams, Cheyenne Jackson, Opal Alladin, Gary Commock, Nancy McDoniel