Dánska režisérka Susanne Bier minulý rok opäť zaskórovala. Nakrútila film Lepší svet (HAEVNEN - presný preklad - Pomsty), podobne ladený ako jej Po svadbe (2006). Obetavú postavu v indickom sirotinci v podaní Madsa Mikkelsena zamenila za lekára Antona (Mikael Persbrandt), vyslaného do zbedačenej Afriky. V Lepšom svete nastoľuje opäť otázku elementárnej inteligencie a zdravého rozumu, ktoré bičujú násilie zahniezdené v hlavách zabávajúcich sa afrických zabijakov i prachobyčajné pohnútky tzv. civilizovanejšieho terorizmu páchaného na malých školákoch.Anton opakovane na dlhý čas zanecháva v Dánsku svoju manželku Marianne (Trine Dyrholm) a dvoch malých  synov Eliasa (Markus Rygaard) a Mortena (Toke Lars Bjarke). A zakaždým je konfrontovaný s neľudskou tvárou afrického anarchizmu, kde trpia obyčajní ľudia, ktorý treba neustále operovať, hlavne mladé tehotné ženy. Tým samozvaný vládca Big Man (Odiege Matthew) roztopašne necháva rozrezávať bruchá – z čírej zvedavosti, že to bude chlapec alebo dievča.


Eliasov nový švédsky spolužiak Christian (William Jøhnk Nielsen) po matkinom úmrtí prichádza spolu s otcom Clausom (Ulrich Thomsen – kultová Rodinná oslava, Festen, 1998) začať v Dánsku nový život. Spravodlivo zapálený Christian v snahe riešiť problémy v štýle „oko za oko, zub za zub“ sa ale stáva problematickou postavou. Je inteligentným mladým mužom, ktorého vášeň pre spravodlivosť ho neraz dostáva do rozporov so spoločnosťou. Jeho otec má však slabý dosah na nebojácne etablovanie sa Christiana do nových pomerov (najmä po bolestnej strate matky).

Christian nepozná zľutovanie ani so šikanizujúcim starším chlapcom Eliasa, ani s chrapúňstvom dospelých. Bier tak ako predtým vytvára paralelu vyspelej dánskej spoločnosti s úbohosťou tentoraz Afričanov, kde nie je ťažké nájsť spoločné črty zárodku krutosti. Rovnako intenzívnej a deštrukčnej v oboch rozdielnych svetadieloch. Lepší svet má pútavý príbeh, ktorého čaro tkvie v tých najjednoduchších rozhodnutiach, tvrdo vydobytých pôsobením okolia – v Afrike demonštrovaných beznádejou domorodcov, v Dánsku determinovaných ukolísaným vnímaním sveta, že sú jednoducho na svete tí dobrí a tí zlí. Vynikajúco však podchytáva kryštalizáciu mladej generácie, predovšetkým postavou Antona. Lekár pendlujúci medzi hrozitánskou chudobou a „vyspelým“ domovom si pevne drží svoje morálne hodnoty a vštepuje ich do duší potomstva. Srdciami mladých chlapcov síce lomcuje to najhlbšie dobro, no Anton má neuveriteľný dar pokojne, no jasne do nich zasadiť tú správnu mieru konania v morálne zdevastovanom svete.

Vo filme Lepší svet ide skutočne o lepší svet, o uvedomenie si nadbytočnosti nezmyselného fackovania sa či dokonca vraždenia sa navzájom. Je to jednoducho jedna zmysluplná snímka, neargumentujúca samoúčelnosťou rozporu medzi dobrom a zlom. Psychologicky vynikajúco stvárnené postavy, téma nanajvýš plniaca účel, pohľadom pacifistu bez náznaku populizmu či násilne podaného posolstva. Titul má mierne sklony lapidárne podať bohato rozdrapujúce sa zlo a hoci chrabré, no bezbranné dobro, no pri takto navolenej téme sa týmto do očí bijúcim obrazom vyhnúť nedá. Sú čisto na demonštráciu a je na pár férových osobách, ako sa túto rozporuplnosť naučia chápať. Pretože je to skutočne tak jednoduché...