Dánsky režisér Nicolas Winding Refn má vo svojich filmoch (Bronson, Drive, Pusher, Fear X) blízko k násiliu, nemožnosti voľby a k tendencii vykresať z akéhokoľvek hoväda pútavú postavu, ktorá hýbe útlou príbehovou líniou. Po odchode z kina ma napádali rôzne interpretačné scenáre, čím chcel Refn v najnovšej snímke Len Boh odpúšťa pretaviť premrštenú štylizáciu do akceptovateľnej filmovej výpovede.

Opulentné výjavy bangkokského podsvetného luxusu striedajú scény krvavej cesty za pôžitkom. A nielen za ním, ústrednú tému pomsty a pykania za zvrhlé skutky takisto lemujú potoky krvi a nabrúsené čepele. No forma samoúčelne zatieňuje akékoľvek schodné prepojenie na samotný príbeh, kde by sa obsah a forma mohli navzájom dopĺňať a obohacovať tak filmové dielo ako celok.
KINEMAVIDEO1829.Keďže odpúšťa len Boh, Refn sa tentoraz naplno rozparádil v okázalom vraždení v skvostne štylizovanom prostredí, kde sa postavy v duchu zaslúženého trestu postupne masakrujú. Julianovi (Ryan Gosling) – bangkokskému drogovému dílerovi – zabijú brata za brutálnu vraždu mladej dievčiny. Julianova matka Crystal (Kristin Scott Thomas) pricestuje do Bangkoku po telo svojho mŕtveho syna a stáva sa súčasťou vybavovania Julianových účtov. Opraty do rúk preberá uhrančivý anjel pomsty Chang (Vithaya Pansringarm), mačeta ktorého postupne seká ľudí vpletených do krvavého reťazca.

Príbeh zaslúženej pomsty režisér náznakovo začlenil do prostredia honosných bordelov a luxusných hotelových priestorov. Všetko plynie v tajomnej a dunivej atmosfére nielen týchto interiérov, Refn využíva aj do červeného pološera odeté temné chodby či špinavý bangkokský exteriér s pofidérnymi charaktermi. Prostredie tu často nie je nositeľom miesta, skôr pôsobí ako atmosférový obal, aktérom docharakterizuváva situáciu. Predmetné scény zámerne pôsobia absurdne, nablýskaný bordelový honos drsno kontruje páchanému násiliu v ňom. Kontrasty filmových sekvencií nenájdeme len vo vizuálnej rovine, rovnako intenzívne Refn rozohráva zvukovú paletu, do ktorej vkladá groteskné pódiové vystúpenia či rafinovane užíva zvuk nekompatibilný s obrazovou zložkou.

Diváka očakávajúceho podmanivú jazdu zn. Drive vtlačí do sedadla vysokofrekvenčne dávkované zlo, príliš spomalené tempo a kazateľsky povýšenecké výjavy. Aj Martinez sa v hudbe často obmedzuje na monotónny tajomný hukot, až sa divák mimovoľne v duchu sťahuje do Twin Peaks. Akoby sa Refn za každú cenu snažil vykresať z obyčajnej thrillerovitej zápletky dačo metafyzické a megakatarzné. Použil pritom osvedčené lákadlo v podobe Goslinga, ktorý, samozrejme, nešetrí vpíjavým pohľadom, funguje však ako nejaký typický prefabrikát dobráckeho drsňáka a už vôbec o ňom nemožno hovoriť ako o ústrednej postave. Zatieňuje ho nielen Vithaya Pansringarmova charizma a vyššia exekutívna právomoc jeho Changa, ale aj Kristin Scott Thomas, pretože dostala možnosť vo svojej postave matky vytvoriť preklenujúci most medzi dejom a jeho vizuálnym stvárnením, ktoré vo svojej samoúčelnosti pôsobí síce podmanivo, no toporne. Only God Forgives (Francúzsko/Dánsko, 2013, 93 min.)Réžia: Nicolas Winding Refn. Hrajú: Ryan Gosling, Kristin Scott Thomas, Yayaying, Tom Burke, Vithaya Pansringarm