Skateboarding je dnes jeden z najpopulárnejších extrémnych športov. Samozrejme, nie vždy tomu tak bolo. V 70. rokoch minulého storočia v Dogtowne, predmestí Venice v Californii, vyrastá skupinka mladých prívržencov divokej jazdy na rozbúrených morských vlnách. Akýmsi prirodzeným lídrom tejto skupinky je Skip Engblom (Heath Ledger), majiteľ obchodu so surferskými potrebami s názvom Zephyr. Mladíci sa však nepreháňajú iba po mori, rýchlu a divokú jazdu si užívajú aj v uliciach. Skip si ich vezme pod patronát a založí skateboardový tím známy ako Z-boys. Pravidelné tréningy vedené práve Skipom majú badateľné výsledky, keď chalani vytvoria celkom nový štýl "skejtovania". Ostré, lomené otočky a celkovo agresívny štýl jazdy, ktorý vznikol krížením prvkov jazdy na skateboarde a surfe, to sú základné charakteristiky ich štýlu. Tony Alva (Victor Rasuk), Jay Adams (Emile Hirsch) a Stacy Peralta (John Robinson) sa stanú najlepšími jazdcami tímu, čo dokážu aj na jednotlivých contestoch (pretekoch), kde vyhrávajú na striedačku jednu trofej za druhou a pomaly ale isto sa stávajú skutočnými legendami, aspoň pre určitú skupinu ľudí...

Legendy z Dogtownu sú iba druhým celovečerným filmom režisérky Catherine Hardwicke. O to viac prekvapia kvality ponúkanej snímky. Ide totiž o pomerne problémovú záležitosť a to hneď z viacerých dôvodov. Na prvý pohľad ide o klasický (a dnes už prevarený) príbeh "podľa skutočnej udalosti" o tom, ako sa z nikoho stal Niekto. Zároveň ide o tému, ktorá je svojimi špecifikami určená veľmi konkrétnej cieľovej skupine. Hardwicková teda musí bojovať inými zbraňami, aby bol film atraktívny aj pre bežného diváka, ktorý nie je fanúšikom skateboardingu. Takže ako to všetko vlastne je?


Dej filmu je situovaný do 70. rokov, kedy skutočne pôsobili Z-boys. Na začiatku filmu sú nám postupne predstavovaní jednotliví aktéri. Keďže je film pomerne husto zaľudnený, Hardwicková ich predstavuje hromadne, pri spoločných aktivitách, akými sú surfovanie, ale aj večierky. Nezabúda však pritom (veľmi stručne a efektívne) vykresliť aj osobné pozadia jednotlivých postáv: či už partnerské problémy matky Jaya Adamsa (Rebecca De Mornay), zlú finančnú situáciu Stacyho Peraltu, ako aj komplikované rodinné pomery Tonyho Alvu. Na tomto mieste by som poukázal na prvé pozitívum filmu. Hardwicková sa k týmto problémom stavia veľmi triezvo: iba ich ukáže, aby mal divák aspoň základný obraz o tom, odkiaľ chalani pochádzajú, aké je ich pozadie. Namiesto toho, aby film v týchto momentoch brzdili siahodlhé patetické a melodramatické dialógy, vyrieši danú situáciu inak. Napríklad Jay Adams rozbije surf, ktorý mu venoval partner jeho matky na znak odporu voči nemu. Ďalej sa tejto téme film nevenuje. Zároveň je veľmi chválitebný odstup Stacyho Peraltu (je aj scenáristom filmu (1) ). Sám sebe nenadržiava, ani si nedáva viac priestoru ako ostatným, skôr sa snaží zachytiť atmosféru tej doby a vzťahov, ktoré medzi členmi tímu panovali.
Možno by sa dala položiť zásadná otázka: o čom vlastne Legendy sú? Odpovedí je viacero. Sú príbehom chalanov, ktorí prešli cestou od núl k legendám. Sú akýmsi skratkovitým pohľadom do histórie jedného športu. Samozrejme, táto sa pridŕža hlavnej línie, teda príbehu Z-boys, ale pripomína nám aj jednotlivé "zlepšováky" pri výrobe dosiek, nové vylepšenia a aj významné udalosti v dejinách skateboardingu - prvé contesty, či dokonca majstrovstvá sveta. Zároveň sú osobným príbehom troch kamarátov a ich vzťahu. Toto všetko sa darí Peraltovi na úrovni scenára a Hardwickovej pri jeho realizácii skĺbiť do kompaktného a uceleného celku. Ani jedna z línii nenarúša celok, všetky spolu dobre kooexistujú. Nie je to teda akýsi chaotický guláš, či nevydarený mix. Naopak, jednotlivé zložky sú premiešavané kvalitne, takže výsledok pôsobí veľmi príjemne. Zároveň filmu nechýba určitý šarm, či už vďaka humoru alebo celkovému spôsobu, akým je film rozprávaný. Dej plynie veľmi hladko, scény tréningov a pretekov sa striedajú so scénami z bežného života chalanov. Montážne sekvencie (skejtovanie v bazénoch) nepôsobia rušivo, ale sú vhodným spôsobom zakomponované do príbehu. Jedna z výhrad však je možno príliš dlhá minutáž, vďaka ktorej film pred koncom stratí na pár minút tempo. Avšak koniec sám o sebe opäť oživí tento mierny útlm. Aj napriek tomu by možno pomohlo filmu mierne prestrihanie, možno práve vystrihnutím jednej či dvoch z viacerých spomínaných montážnych sekvencií. 


Zaujímavým momentom filmu sú herci. Casting filmu je skutočne výborný: jeho tvorcovia si dali skutočne záležať a do filmu vybrali hercov, ktorí sa mimoriadne podobajú na reálne postavy, ako zisťujeme pri záverečných titulkov, keď sledujeme archívne zábery skutočných Z-boys. Čo sa týka hereckých výkonov, tento problém je vyriešený pomerne jednoducho a zároveň zručne. Jednotlivé postavy sú totiž napísané tak, že ich dramatická náročnosť je minimálna. To znamená, že každý z ústredného tria má vo filme jednu či dve vypätejšie scény, ktoré zvládajú s prehľadom. A hádam jediným hviezdnym menom v titulkoch je Heath Ledger, ktorého som akceptoval snáď prvýkrát. Úloha Skipa mu očividne sadla, aj keď o ňom platí vyššie uvedené, teda že dramatická náročnosť je minimalizovaná. Väčšina "herectva" teda spočíva na charizme jednotlivých zúčastnených, čo však filmu neubližuje. A zároveň ide o neopozerané tváre (s výnimkou Ledgera, ktorý je momentálne v kurze a ide z filmu do filmu, pričom najbližšie sa v naších kinách objaví v Gilliamových Bratoch Grimmovcoch), čo je ďalšie pozitívum. No a pravoverných skateboardistov a fanúšikov tohto športu poteší malé, no o to vtipnejšie cameo ďalšej legendy tohto športu - Tonyho Hawka. 
Ďalším možno problematickou záležitosťou by mohli byť scény z pretekov. Aj toto je však vo filme vyriešené zručne. Kameraman Elliot Davis a strihačka Nancy Richardson totiž neštylizujú tieto časti ako videá zo súťaží, aké máme možnosť vidieť na kanáli extrémnych športom, či na videokazetách. Naopak, aj tieto scény sa svojím spracovaním podieľajú na vytváraní celkovej atmosféry. Prestrihy na rozhodcov, komentátorov, rozvášnený dav a samozrejme na jazdcov pri jazde, to všetko nepôsobí chaoticky, ale v podstate veľmi pozerateľne. Ani ich dĺžka nie je zbytočne (a umelo) naťahovaná. Opäť teda môžem iba chváliť. No a čo sa týka hudby, tá tiež výborne vystihuje atmosféru danej doby a aj filmu.
Doteraz som filmu nevyčítal takmer nič. Ten však má aj svoje chybičky. Spomenul som, že by mu pomohlo možno mierne skrátenie, o takých 10-15 minút. Aj pri svojej minutáži film nenudí, akurát by sa stal dynamickejším. Okrem toho je to možno zopár klišé, ktoré síce nie sú až tak prehnané a Hardwicková ich včas zmietne z cesty, no nájdeme ich tam. Exemplárnym príkladom je scéna, keď sa hlavné trio postáv zíde pri napriek tomu, že sa spolu už stretávajú len pri príležitostí rôznych pretekov. Táto scéna je dokonca vyhnaná do extrému a je možno až príliš prvoplánovo a zbytočne slzopudná.
Legendy z Dogtownu sú tak kvalitným pozeraním. Napriek zopár výhradám ponúkajú solídnu zábavu nielen pre fanúšikov skateboardingu. Zručné technické spracovanie, jednoduchý, ale nie primitívny príbeh, viacero rovín, ktoré tvorcovia naliepajú na hlavnú líniu, to všetko robí z Legiend film, ktorý sa oplatí vidieť. Verím, že pre určitú skupinu ľudí sa môže stáť sám legendou, pre ostatných to bude iba príjemne strávený čas pri jeho pozeraní.
P. S.: Pre záujemcov odporúčam návštevu oficiálnej stránky filmu, kde nájdete informácie o štábe, ale aj skutočných Z-boys, trailery, hry a podobne. Stránka ponúka aj linky na ďalšie adresy ohľadom skateboardingu.
Poznámka
(1) Za zmienku stojí fakt, že Peralta sa stal v 90. rokoch (potom ako v 1990 odišiel zo svojej firmy) aj filmárom. Jeho dokument Dogtown And Z-Boys vyhral v roku 2001 - 2 ceny na festivale v Sundance a v roku 2002 aj cenu Independent Spirit Award.
Lords of Dogtown (USA, 2005, 104 min.) Réžia: Catherine Hardwicke. Scenár: Stacy Peralta. Kamera: Elliot Davis. Hudba: Mark Mothersbaugh. Hrajú: John Robinson, Emile Hirsch, Rebecca De Mornay, William Mapother, Julio Oscar Mechoso, Victor Rasuk, Nikki Reed