V zlých časoch národ povoláva do zbrane každého hrdinu. Niektorých aj viackrát. Komiksoví "maskáči" to už zažili, teraz prichádza druhé parte pre jeden z ich predobrazov. Hlavne, keď od jeho poslednej návštevy prešla dlhá doba, ktorá medzitým priniesla ťažkú skúšku pre Ameriku. Odpoveďou na ňu boli nápravné opatrenia, z ktorých jedno sa dotklo aj továrne na sny. Žiaľ ,(hlavne) aj o tom je Legenda o Zorrovi.

Od udalostí z prvého dielu ubehlo desať rokov a Don Alejandro de la Vega (Antonio Banderas) ešte stále oblieka pri zvuku kostolných zvonov čiernu masku muža spravodlivosti. Zatiaľ čo on si dvojitý život užíva, jeho manželka Elena (Catherine Zeta-Jones) má na rozpoltenosť vlastného muža iný názor. Chce späť svojho manžela a otca pre ich dospievajúceho syna, ktorý slovo "papa" častejšie adresuje vetru, ako postave z mäsa a kostí. Lenže manželské problémy nie sú jedinou nástrahou, ktorej bude musieť Zorro čeliť. Ako občana Kalifornie sa ho dotýka skutočnosť, že jeho štát sa ma čoskoro pripojiť k Únii a byť tak ďalším polienkom (s poradovým číslom 31.) pri vybudovaní jednej veľkej a slobodnej krajiny - Ameriky (citácia priamo z filmu...). V momente, keď toto pridruženie začne ohrozovať skupina ľudí okolo prisťahovalého Francúza Armanda, musí Zorro prepnúť na vyšší bojový mód a okrem obnovy manželstva tak priložiť pomocnú ruku aj k záchrane krajiny, spravodlivosti, cti a ... veď ďalej to už sami poznáte.


Legenda o Zorrovi je ukážkovým príkladom "zlého" pokračovania, ktoré nemalo nikdy vzniknúť. Rozhodne tento poznatok nevychádza z obligátneho dôvodu manažérov štúdii, podojiť akúkoľvek čo i len trochu finančne úspešnú zlatú kravu do posledného centa. To, čo mi vadí  je cyklicky sa vracajúci trend, ktorý sa  v hollywoodskom mainstreame opäť raz rozmohol po tragických udalostiach z "9/11", konkrétne snaha politicky formovať a školiť masy aj prostredníctvom oddychovej, nenáročnej zábavy. Presne tým druhom filmovej zábavy, akým prvý Zorro bol. Aj keď sa nejednalo o priekopnícke dielo, film bol príjemným odkazom na staré dobrodružné snímky, ktoré dokážu pobaviť svojou ľahkosťou, romantikou a správnou porciou akcie. Nový Zorro však na sebe nesie veľa zbytočného bremena, ktoré jeho zábavný potenciál znižujú.
Varovaním je už úvodná sekvencia. Keď som sa nedávno s kolegami v redakcii príjemne pobavil na tom, že Michael Bay v Ostrove nevenoval ani jeden záber americkej zástave, rozhodne som vtedy netušil, že sa mi táto chvíľková zábava vypomstí dvojnásobne, navyše tam, kde by som to najmenej čakal. Zorrov nástup na scénu s americkou zástavou v pozadí (ponáhľajúci sa zachrániť volebnú skrinku) bol totiž vtedy ešte netušenou výstrahou, že tento znak štátnej zvrchovanosti sa bude vyskytovať vo filme častejšie, ako vo vetre plachtiaca Zorrova čelenka. K tomu sa žiaľ neskôr nabalili aj dvojzmyselne narážky o zmene repertoára príkazov pre koňa zo španielčiny do angličtiny, ako i budovateľské plány o štáte, ktorý nastolí poriadok a zastaví vykorisťovanie chudých bohatými. V neposlednom rade sa deklarovala aj jednoznačná potreba zničiť podvratnú hŕstku protištátnych aktivistov so zjavne teroristickými chúťkami, ktorí považujú "krajinu na západ od Atlantiku za nebezpečnú a veľkú hrozbu" (bohužiaľ, ďalšia citácia z filmu...).


Všetka táto prebytočná a trápna politicky náučná vata nielen nafúkla stopáž do neúmernej dĺžky, ale do pozadia odsunula hlavný faktor zábavy - vzájomné "špičkovanie" a prekáranie hlavnej dvojice a z toho prameniace veľmi živé iskrenie, ktoré filmu v neakčných sekvenciách spoľahlivo dodávalo potrebné tempo a zároveň zabezpečovalo aj príjemne sladký, romantický podtón. V prvom dieli, kde išlo hlavne o postavy, bolo takýchto scén veľa. Druhý diel ich absenciou značné trpí, čo si uvedomíte o to jasnejšie, ak táto vzácna chvíľa manželskej spoločnej scény nastane. Aj keď Antonio s Catherine vitalitu svojho prvého vystúpenia nezopakovali, práve v týchto chvíľach veľakrát zachraňujú celé scény od postupne sa vkrádajúceho rozčarovania nad krkolomne sa dopredu valiacou ťažkopádnosťou. K nej prispieva aj druhá - superhrdinská dejová línia, ktorá značne pritlačila na pedál komiksovitosti, čo je badateľné hlavne v choreografii akčných sekvencií. V nich síce Campbell dostojí svojej povesti nasnímať prehľadne akciu v dlhších polodetailoch až celkoch bez potreby prestrihávať do neprehľadných detailov, ale zároveň ich v kontexte predchádzajúceho nedokáže zbaviť povrchnej nablýskanosti v zmysle "efektu pre efekt". Tento kalkul je potom premietnutý aj do posunu Zorrovej povahy. Z hrdinu, sužovaného rozpoltenosťou a túžbou po pomste, ktorá bola pretavená do cieľa ochraňovať spravodlivosť, sa stal showman, ktorý svoje hrdinské kúsky vykonáva hlavne pre vlastné potešenie a ovácie davu.
Streľba utíchla, kordy a meče našli miesto pokoja v svojich pošvách, do krajiny sa aspoň načas vrátil mier a manželov zase spojila vášnivá a zároveň pravá rodičovská láska. Aj napriek tomu, že všetko skončilo ako v pravej dobrodružnej rozprávke, na ktorú sa film celý čas tak namáhavo hral, s čistým svedomím ju môžem odporučiť v nastávajúcom predvolebnom období hlavne politikom, ako názorný príklad ukážkovej propagácie vlastných plánov zahalených do podoby nenáročnej zábavy. Pre ostatných môže byť film odstrašujúcim príkladom toho, ako mocenské vplyvy dokážu ubrať veľkú časť šarmu aj tomu najodolnejšiemu romantickému dobrodruhovi a premeniť ho na poslušnú bábku v rukách naoko nevinnej manipulácie.
The Legend of Zorro (USA, 2005, 131 min.) Réžia: Martin Campbell. Scenár: Roberto Orci, Alex Kurtzman. Kamera: Phil Meheux. Hudba: James Horner. Hrajú: Antonio Banderas, Catherine Zeta-Jones, Giovanna Zacarías, Raúl Méndez, Adrian Alonso, Pedro Armendáriz Jr.