Členov vojenskej jednotky v Khon Kaen napadá tajomná spavá choroba. Keďže mesto nedisponuje dostatočnými priestormi, vojaci sú prevážaní do budovy bývalej základnej školy. Improvizovaná nemocnica poskytuje akú-takú úroveň zdravotnej starostlivosti, ale žiadna z vyskúšaných metód sa neprináša výsledky. Na miesto ako dobrovoľná opatrovateľka prichádza i starnúca Jenjira, celkom obyčajná žena v domácnosti. Spoznáva tu ženu Keng, médium schopné rozprávať sa s pacientami, a vojaka v komatickom stave Itta, ktorý má zápisník plný zvláštnych poznámok. Spoločne sa pokúsia odhaliť príčiny choroby a nájsť liek.

Po dlhých piatich rokoch od Strýka Búnmího, oceneného Zlatou palmou v Cannes, sa thajský auteur Apichatpong Weerasethakul vracia s novým celovečerným filmom, v ktorom skladá melancholickú ódu na svoje rodné mesto. V citlivo komponovanej snímke rozohráva osudy bežných ľudí a miest. Cez otvorenosť a úprimnosť preniká hlboko do postáv, ich vzťahov k ostatným a väzieb na okolité prostredie. Lightmotívom celého rozprávania je pamäť, či už osobná alebo kolektívna, ktorá pocity radosti a smútku zlieva do kryštalicky priezračného rozprávania o prízrakoch krajiny.
KINEMAVIDEO3825.
Až detektívna zápletka odhaľovania pravdy o zdroji ochorenia vedie k poznaniu, že škola bola postavená nad starým cintorínom. Miesto preteká magickou energiou a prebývajú v ňom nepokojní duchovia z dávnych dôb. Duše vojakov v kóme sú v druhom, voľným okom neviditeľnom svete využívané k boju a napĺňaniu nového poslania. Ako Jenjira, Keng a Itta zisťujú viac, uvedomia si, že nadprirodzené sily presahujú ich možnosti i chápanie, a nemá význam snažiť sa im vzdorovať.
Pre Weerasethakula je prostredie rovnocenné ľuďom a stáva sa ďalšou postavou jeho filmu. Nie je to len vďaka množstvu záberov stromov a zelene, ktoré neposúvajú príbeh, ale umocňujú atmosféru, náladu a nastoľujú motív harmonického splynutia človeka s prírodou. Každé miesto má svoju vlastnú pamäť a ozveny minulosti siahajúce do jeho najkrajších čias. Tam, kde sa teraz rozpína les, stáli kedysi paláce plné zlata a pokladov. Nie sú však ešte celkom zabudnuté - aj keď ich voľným okom nemožno vidieť, stopy po nich navždy zostávajú.

Mágia, duchovno a stret s nadprirodzeným majú svoje korene tak hlboko vo všednej realite Weerasethakulových hrdinov, až sa stávajú jej neoddeliteľnou súčasťou. Svet ľudí a svet duchov nie sú paralelnými, vzájomne jasne oddelenými vesmírmi, ale splývajú v jediný. Hranice medzi skutočnosťou a snami sa rozplývajú, až celkom miznú. Keď sa Jenjire zjaví pár princezien - bohýň zo svätyne pri jazere - sprvu netuší s kým má tú česť, pretože na sebe majú rovnaké oblečenie aké často nosia mladé ženy.
Nie je treba veľkých zázrakov ani radikálnych zásahov zhora, aby vyššia moc prejavila svoju prítomnosť. Transcendentálne je všade, vo všetkom, a jeho vnútorné prežitie môže byť dôsledkom celkom všednej skúsenosti. Prvky magického realizmu sa do filmu darí dostať vďaka špecifickej práci so svetlom, farbami a nádhernej kamere Diega García, ktorá vdychuje obrazom život a v zdanlivo ničím výnimočnom prostredí, oblohe, rastlinách i tvárach ľudí nachádza auru tajuplnej, nepriehľadnej, mnohoznačnej krásy.

Láska v Khon Kaen má mnoho podôb, a podobne ako mysteriózne pátranie, ani ona napokon neústi do jednoznačného naplnenia žánrových očakávaní. Láskavosť, porozumenie, vďačnosť, náklonnosť strieda v náznakoch erotické napätie, korenené chápavým humorom. No žiaden zo vznikajúcich vzťahov nenadobudne skutočný milostný charakter. Protikladné emócie, konflikt vychádzajúci z vnútra, vlastných spomienok a tráum, či vonkajších príčin (opätovné upadanie vojakov do hlbokého spánku) tomu zabraňujú.
Približne do stredu snímky je umiestnená scéna z kina, v ktorej ľudia (vrátane Jenjiry a Itta) ako skamenení nehybne hľadia na plátno, kam sa premieta akási dynamická, nestála žánrová zmes. Diváci v sále sú priťahovaní zvláštnou mocou filmu, nezapadajúcemu do ich sveta. Cudzorodosť scény narúšajúcej meditatívne tempo a harmóniu obrazov má svoju obdobu v prítomnosti vojenskej junty ovládajúcej oblasť. Akoby Apichatpong Weerasethakul takto nenápadne poukazoval na nevyliečiteľnú nestálu situáciu v krajine, rezonujúcu civilným obyvateľstvom, podliehajúcim štátnej moci, ako podliehajú spiaci vojaci mocným duchom.
(Hodnotenie filmu je určené hlavne návštevníkom filmových klubov)
Rak ti Khon Kaen (Thajsko, 2015, 122 min.)Réžia: Apichatpong Weerasethakul. Hrajú: Jenjira Pongpas, Banlop Lomnoi, Jarinpattra Rueangram