Až úsmevne patetickí hrdinovia, často povyšujúci pudy na vznosné city motivujúce ich k tomu najkrajšiemu a najvznešenejšiemu. Ich zanietenosť je úprimná a vážna, no navonok absurdná. Aj tak by sa rámcovo dali popísať márquezovskí hrdinovia. Samotný Márquez zas rád až do zbytočných detailov opisuje situácie bežne bizarných dní. Výsledkom je zvláštne ospalá atmosféra vytvárajúca pozadie rozprávania plného emotívneho napätia. Filmová adaptácia jedného z Márquezových diel, Láska v čase cholery, je patetická, absurdná, úsmevná až smiešna, naivná, rozvláčna, nudná a prázdna.

                           


Florentino (Unax Ugalde / Javier Bardem) sa na prvý pohľad zamiluje do spanilej Ferminy (Giovanna Mezzogiorno), ale ich otec im nepraje a Ferminu vydá za lekára Juvenala Urbina (Benjamin Brett). Florentino sa zaprisahá, že sa zachová nebozkaným pre Ferminu, aj keď tým riskuje osud 40 ročného panica. Svoje rozhodnutie a taktiku zmení po náhodnom objavení potešenia z koitu – vezme si do hlavy, že Ferminu zo svojho srdca a duše vypudí súložou. S asi tak 622 ženami rôzneho veku, postavenia i postavy. A verte mi, Márquez sa mohol snažiť, toto je to, čo z jeho románu urobili filmári.
Film však zachádza ešte ďalej. Príbeh, ktorý mal v knižnej podobe viac než len šancu na prežitie dostáva výrazne na frak. Už scenár Lásky v čase cholery vykazuje známky snahy o vernosť knižnej predlohe, čo ho v konečnom dôsledku vháňa do pasce „literárnosti“. Slová, ktoré u Márqueza ústia do obrazov však ostávajú len slovami. Dej akoby zmrzol na úrovni popisu nezaujatým pozorovateľom, nič netušiacim o vnútornom svete hrdinov a o ich motiváciách usudzoval len z počutia. Florentino tak môže o svojich útrapách hovoriť koľko chce, keď sa jeho slovám nedostáva žiadnej podpory zo strany filmu.


Tu sa dostávame na pole, ktorého dominantou je režisér. Prínos Mika Newella (Harry Potter a ohnivá čaša, Úsmev Mony Lísy)  sa v Láske v čase cholery prejavil v dvoch smeroch: nulové vedenie hercov a nulová emócia scén. To prvé vedie k tomu, že John Leguizamo (otec milovanej Ferminy) šialene prehráva, kým ostatní sa v snahe o seriózny prístup ku svojím postavám premávajú a tvária zúfalo a útrpne. Áno, aj obaja predstavitelia Florentina. Dodnes sa mi nepodarilo dôjsť k záveru, čo z toho je horšie. Či Leguizamov okato umelý „španielsky“ prízvuk, alebo „prirodzene“ zdôraznený hispánsky pôvod v akcente ostatných.
Láska v čase cholery by mala stáť na niekoľkých kľúčových scénach. Scénach, ktoré doslova nabijú postavy motiváciami pre ďalšie správanie, dodajú vnútornú logiku ich slovám a udalostiam vôbec. Tieto majú akúsi výhodu – môžu byť pritiahnuté za vlasy. Film však túto licenciu berie doslovne a vlasy vytrháva. Príkladom za všetko sú do prázdna vyznievajúce scény „prvých stretnutí“, či už ide o zásah amorovým šípom alebo prvú sexuálnu skúsenosť – jedna nevýrazná, druhá smiešna a obe sa míňajú zmyslu. Navršovanie jednotlivých scén je (pri)často korunované momentom, kedy len sťažka zadržíte smiech (alebo slzy).


Popri spomenutých dodajme ešte nie práve premyslené obsadenie (Páni, je Fermina tak neuveriteľne krásna, že by ste jej obetovali svoj sexuálny život?), gýčovosť výpravy, ktorá by uviedla aj mexických TV set dizajnérov do pomykova, podporenú sépiovo-karamelovými filtrami (ergo: retro ladenie) a do toho tony veľmi nepríjemne viditeľného make-upu, nezmyselné vtáčie perspektívy krajiny a „romantické“ zábery kolesa riečneho parníka proti západu slnka. A aby som nezabudla: Shakiru - dodávajúcu korunu soundtracku, ktorý v konečnom dôsledku už nemá čo pokaziť.
A ono by sa to možno celé aj dalo vidieť v pozitívnejšom svetle. Keby Láska v čase cholery mala tak hodinku a pol, absurdita, irónia a humor, ale i utrpenie sálajúce z plátna neboli tie z druhu „nechtiac“. A keby niekto urobil filmový prepis a niekto ďalší režíroval. Aspoň tak, aby herci mali čo hrať a film si uchoval nejakú myšlienku bez toho, aby ju nutne vyslovila jedna z postáv len tak mimochodom a ona chúďa zmizla v balaste. Keby.. Uhm, možno nabudúce. Ale to už si na plecia nevezmem.
Love in the Time of Cholera (USA, 2007, 139 min.) Réžia: Mike Newell. Scenár: Gabriel García Márquez (román), Ronald Harwood. Kamera: Affonso Beato. Hudba: Antonio Pinto. Hrajú: Benjamin Bratt, Gina Bernard Forbes, Giovanna Mezzogiorno, Javier Bardem, Marcela Mar, Juan Ángel.