|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Štvrtok 19.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Judita
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
07. 02. 2013
Láska
Pod názvom evokujúcim romantický príbeh prestúpený prvoplánovým klišé sa v réžii dvojnásobného držiteľa zlatej palmy skrýva chladná realita. Michael Haneke zbavuje lásku nánosu nepotrebného balastu a prezentuje ju v čistej forme ušľachtilého citu.Anna a Georges tvoria postraší manželský pár. Žijú pokojným, naplneným životom, až do momentu, kedy začne smrť ohlasovať svoj príchod. Nenápadná mozgová príhoda naruší pevné, stabilné základy a dokonalý život zmení na utrpenie. Inteligentná, kultúrne zameraná Anna sa doslova pred očami mení z vitálnej dámy na nesvojprávne, bezmocné dieťa. Haneke zachytáva rozpad dokonalého sveta s chirurgickou presnosťou a nepretržite pritom zdôrazňuje noblesu a city manželského páru.
KINEMAVIDEO1734.
Hĺbku vzťahu Anna a Georgesa vyzdvihujú činy, gesta i slova. Pre dcéru Evu je láska rodičov synonymom šťastia a spokojnosti. Zasiahnutá Anna netrpí len pre vlastnú imobilitu, trápi sa kvôli manželovi, pre ktorého sa stáva príťažou. Hanekeho vyspelý pohľad na lásku do seba dokonale zapadá, každý prvok má svoje presné miesto. Od prostredia, cez letmé mimické záchvevy, až po postavenie kamery všetko spoločne vytvára neopakovateľne mrazivú atmosféru. Nie je to strach, aký Haneke vykúzlil v Bielej stuhe, ale čosi silnejšie, čo diváka chytí a nepustí ani po záverečných titulkoch. Znepokojujúci pocit z reálnosti príbehu sa doslova zarýva pod kožu.
Mesto i jazyk akými je príbeh uchopený vyzdvihujú kultúrne zázemie páru. Redundancia zdvorilostných fráz v jazyku galského kohúta neotravuje, práve naopak pôsobí nenútene a ľubozvučné zároveň. I napriek tomu, že sa nachádzame v Paríži, nenarazíme na žiadnu dominantu, či okázalý skvost mesta. Mimo scény na začiatku sa dej obmedzuje na byt Anny a Georgesa. Za múrmi a zamknutými dverami sa ukrýva to čo nechce a nemá byť videné. Nie len verejnosť, ale i Eva sa stáva v byte nežiaducou. „Vystavovanie“ vlastného utrpenia spôsobuje manželom hanbu. Netúžia po umelom súcite či podrobnom rozbore. Svoju situáciu vnímajú ako vzdelaní ľudia s pokorou a zahanbene. Anne, nedovoľuje vlastná hrdosť uvádzať hostí svojim postihnutím do rozpakov. Prejav zarazeného študenta i napriek tomu nezakryje údiv.
Z pohľadov a nedbalých pohybov možno vyčítať viac ako z vecných dialógov. Kamera sa objektívne a zároveň intímne blízko približuje k Georgesovi i jeho manželke. V jednom momente pozoruje nezaujate odo dverí banálnosť situácie, aby sa v zapätí priblížila k postave a zachytila nevypovedané zúfalstvo. Reálny kontext Haneke ozvláštňuje skrytou symbolikou a mysticizmom, čím núti diváka zamyslieť sa nad príbehom, nad rovinou skutočnosti. Z Georgesovej nočnej mory možno vyčítať strach i odcudzenie. Scéna s holubom v sebe ukrýva širšie spektrum interpretácie.
Oddanosť i strata sedia na krídlach nemého tvora. Pre režiséra a autora scenára v jednej osobe nie je divák len nezaujatým pozorovateľom. Empatiou ho núti k participácii na príbehu. Od samého počiatku hrá Haneke s vyloženými kartami, smrť je neodvratná. Otázkou zostáva, ako a kedy príde. Michael Haneke opäť raz dokazuje, ako krásne a zároveň jednoducho možno vytvoriť dokonalý kinematografický zážitok. Minimálne množstvo postáv, jednoduchá scéna, cit pre správne umiestnenie kamery a hutným - psychológiou prestúpeným príbehom odkazuje k tvorbe iného velikána, Ingmara Bergmana. Podobne ako švédsky kolega i Haneke sa snaží z postáv dostať čo najviac.
Emmanuelle Riva predstaviteľka Anne sa pod Hanekeho vedením pretvorí v nočnú moru, ktorú zvykneme umlčať v zabudnutí starobinca. Jean-Louis Trintignant ako Georges, ale odmieta toto „jednoduché“ riešenie a na úkor vlastnej existencie obetuje čo môže. Nie je románovým hrdinom, jednajúcim správne v každej situácii, ale morálnym víťazom, od ktorého sa máme všetci čo učiť. Snímka Láska nemôže nechať diváka chladným. Neštylizovaný, priamy a úprimný pohľad na život sa dotýka každého bez ohľadu na to, na koľko sa momentálne cíti.Amour (Francúzsko/Nemecko/Rakúsko, 2012, 125 min.)Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke. Kamera: Darius Khondji. Strih: Nadine Muse, Monika Willi. Hrajú: Jean-Louis Trintignant, Emmanuelle Riva, Isabelle Huppert
Hĺbku vzťahu Anna a Georgesa vyzdvihujú činy, gesta i slova. Pre dcéru Evu je láska rodičov synonymom šťastia a spokojnosti. Zasiahnutá Anna netrpí len pre vlastnú imobilitu, trápi sa kvôli manželovi, pre ktorého sa stáva príťažou. Hanekeho vyspelý pohľad na lásku do seba dokonale zapadá, každý prvok má svoje presné miesto. Od prostredia, cez letmé mimické záchvevy, až po postavenie kamery všetko spoločne vytvára neopakovateľne mrazivú atmosféru. Nie je to strach, aký Haneke vykúzlil v Bielej stuhe, ale čosi silnejšie, čo diváka chytí a nepustí ani po záverečných titulkoch. Znepokojujúci pocit z reálnosti príbehu sa doslova zarýva pod kožu.
Mesto i jazyk akými je príbeh uchopený vyzdvihujú kultúrne zázemie páru. Redundancia zdvorilostných fráz v jazyku galského kohúta neotravuje, práve naopak pôsobí nenútene a ľubozvučné zároveň. I napriek tomu, že sa nachádzame v Paríži, nenarazíme na žiadnu dominantu, či okázalý skvost mesta. Mimo scény na začiatku sa dej obmedzuje na byt Anny a Georgesa. Za múrmi a zamknutými dverami sa ukrýva to čo nechce a nemá byť videné. Nie len verejnosť, ale i Eva sa stáva v byte nežiaducou. „Vystavovanie“ vlastného utrpenia spôsobuje manželom hanbu. Netúžia po umelom súcite či podrobnom rozbore. Svoju situáciu vnímajú ako vzdelaní ľudia s pokorou a zahanbene. Anne, nedovoľuje vlastná hrdosť uvádzať hostí svojim postihnutím do rozpakov. Prejav zarazeného študenta i napriek tomu nezakryje údiv.
Z pohľadov a nedbalých pohybov možno vyčítať viac ako z vecných dialógov. Kamera sa objektívne a zároveň intímne blízko približuje k Georgesovi i jeho manželke. V jednom momente pozoruje nezaujate odo dverí banálnosť situácie, aby sa v zapätí priblížila k postave a zachytila nevypovedané zúfalstvo. Reálny kontext Haneke ozvláštňuje skrytou symbolikou a mysticizmom, čím núti diváka zamyslieť sa nad príbehom, nad rovinou skutočnosti. Z Georgesovej nočnej mory možno vyčítať strach i odcudzenie. Scéna s holubom v sebe ukrýva širšie spektrum interpretácie.
Oddanosť i strata sedia na krídlach nemého tvora. Pre režiséra a autora scenára v jednej osobe nie je divák len nezaujatým pozorovateľom. Empatiou ho núti k participácii na príbehu. Od samého počiatku hrá Haneke s vyloženými kartami, smrť je neodvratná. Otázkou zostáva, ako a kedy príde. Michael Haneke opäť raz dokazuje, ako krásne a zároveň jednoducho možno vytvoriť dokonalý kinematografický zážitok. Minimálne množstvo postáv, jednoduchá scéna, cit pre správne umiestnenie kamery a hutným - psychológiou prestúpeným príbehom odkazuje k tvorbe iného velikána, Ingmara Bergmana. Podobne ako švédsky kolega i Haneke sa snaží z postáv dostať čo najviac.
Emmanuelle Riva predstaviteľka Anne sa pod Hanekeho vedením pretvorí v nočnú moru, ktorú zvykneme umlčať v zabudnutí starobinca. Jean-Louis Trintignant ako Georges, ale odmieta toto „jednoduché“ riešenie a na úkor vlastnej existencie obetuje čo môže. Nie je románovým hrdinom, jednajúcim správne v každej situácii, ale morálnym víťazom, od ktorého sa máme všetci čo učiť. Snímka Láska nemôže nechať diváka chladným. Neštylizovaný, priamy a úprimný pohľad na život sa dotýka každého bez ohľadu na to, na koľko sa momentálne cíti.Amour (Francúzsko/Nemecko/Rakúsko, 2012, 125 min.)Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke. Kamera: Darius Khondji. Strih: Nadine Muse, Monika Willi. Hrajú: Jean-Louis Trintignant, Emmanuelle Riva, Isabelle Huppert
Láska
Autor: Zuzana Ondrišová
Zdroj: Kinema