Francúzske komédie boli v minulosti skutočným pojmom a svoju popularitu si, napokon, také „funèsovky“, „belmondovky“ či „richardovky“ s prehľadom udržujú aj po desaťročiach od svojho vznniku. Filmovému humoru ale v krajina galského kohúta dobre rozumejú aj dnes a jedným z vydarených kúskov z francúzskeho komediálneho súdka je aj novinka hviezdneho scenáristicko-režisérskeho dua Oliver Nakache a Eric Toledano (Nedotknuteľní). Príjemná oddychovka s názvom Kým nás svadba nerozdelí ponúka ľahký verbálny aj vkusný situačný humor, kvalitné herecké výkony aj vďačné, hoci aj vcelku predvídateľne „multi-kulti“ prostredie. Odohráva sa, ako sľubuje už v názve, na svadbe – a to nie len tak hocijakej...

Max Angély (Jean-Pierre Bacri) je svojrázny riaditeľ vychytenej cateringovej agentúry a na povel má početný ansámbel viac i menej profesionálnych zamestnancov z najrôznejších kultúrnych a národnostných prostredí. Pracovať tam, kde sa iní zabávajú, je však oveľa väčšia fuška, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Obzvlášť, ak majú klienti naozaj náročné predstavy o tom, ako by ich vysnívaná oslava mala vyzerať.
KINEMAVIDEO4493.
Realizácia pompéznej svadobnej párty v duchu 17. storočia pre neznesiteľne narcistického ženícha Pierra je sama o sebe poriadne ťažkým orieškom. Situáciu však ešte zhoršuje výbušná dynamika v Maxovom kolektíve. Čašníci sa búria voči dobovým kostýmom a parochniam; Maxova pravá ruka Adéle sa každú chvíľu vulgárne háda s náhradným moderátorom Jamesom; jedného z čašníkov na poslednú chvíľu supluje totálny amatér, ktorý sa postará o elektrický skrat; fotograf Guy, ktorého Max najal len z kamarátstva všetkých obťažuje smradom z elektronickej cigarety a, aby toho nebolo dosť, jeden z čašníkov spoznáva v Pierrovej neveste svoju lásku z minulosti a všemožne sa snaží predstierať, že na svadbe nie je obsluhou, ale hosťom. No a do celého toho blázninca ešte na Maxa dosadne pocit vyhorenia a paralelná kríza v manželskom aj mileneckom vzťahu. Párty storočia sa môže začať!

Ak s komediálnym žánrom nie ste celkom stotožnení, respektíve, ak patríte k divákom, ktorí okrem tých srandičiek potrebujú k úplnej spokojnosti aj nejaký širší presah, novinka od úderky Nakache a Toledano vás možno trochu sklame. Tento film je, skrátka, stopercentná oddychovka, v ktorej o žiadne hlbšie posolstvo nejde. To však automaticky neznamená, že je celkom plytký a na jedno použitie. Najmä hlavná postava, charizmatický a svojsky autoritatívny Max v podaní skvelého Jean-Pierra Barciho dodáva filmu pomerne hutný charakter a tvorí silný ústredný prvok, ktorý, hádam, tak trochu samotný dej filmu aj prevyšuje.
Scenár je tiež skvelo zorientovaný v neduhoch aj „hypoch“ dneška - vtipne odkazuje na problematiku migrácie (polovica Maxových pestrofarebných zamestnancov mu ani nerozumie), s nadhľadom poukazuje na neblahé podmienky, ktorým dnes vo Francúzsku čelia drobní podnikatelia, šikovne zapracováva do príbehu aj stret pretechnizovaného sveta mladších generácií a staromódnych veteránov, ako je Max (prenasleduje ho, napríklad, prekliatie menom autokorekt).

Dej sa opiera o reťaz menších aj väčších pohrôm, ktoré testujú vynaliezavosť, pevné nervy a kolektívneho ducha Maxovej partie v naozaj extrémnom vypätí. Z diváckeho hľadiska nejde o žiadne veľké prekvapenia – napokon, stačí ak ste vy sami boli aspoň na jednej či dvoch svadbách a základnú líniu deja už poznáte. Kus situačnej originality, ale najmä skvelé načasovanie, živé tempo a dokonale ustriehnutú hranicu vkusu však treba pánom režisérom určite nechať. Nie je to, skrátka, film, ktorý by vám zmenil pohľad na život, ale tie dve hodinky, ktoré strávite jeho sledovaním budú určite celkom príjemné.
Le sens de la fête (Francúzsko, 2017, 115 min.)Réžia: Eric Toledano, Olivier Nakache. Scenár: Eric Toledano, Olivier Nakache. Hrajú: Jean – Pierre Bacri, Jean – Paul Rouve, Gilles Lellouche, Suzanne Clément