Škandinávske filmy často prekvapujú mrazivým stoicizmom, s ktorým pojednávajú o hlbokým traumách svojich postáv. Nedostatkom pátosu a ľúbivosti sa vyznačuje aj severský humor – je černejší než inde. Napríklad etika asertivity a politickej korektnosti je v komediálnych kusoch z tohto regiónu už dlhšiu dobu neaktuálna. Životné rany, telesné a duševné postihnutia – čiže všetko, čoho zosmiešňovanie je pre zvyšok sveta tabu – sú tu vďačným zdrojom uchechtávania sa (napr. Aaltra, Adamove jablká). V takto našliapnutej línii, ktorá mimochodom ide celkom dobre na export, pokračuje aj nórsky režisér Bård Breien so svojím debutom Kurz negatívneho myslenia.

                              


Geirr je drsný chlapík. Nedávne ochrnutie od pása nadol a následná pripútanosť na vozík v ňom vyvolalo akútnu trudnomyseľnosť, ktorú výdatne podporuje jointami a alkoholom. Komunikácia medzi ním a manželkou sa razantne zhoršila. Jediné, čomu sa od tej doby s vášňou oddáva je počúvanie Johnyho Casha (umocnené prikladaním štipcov na bradavky) a sledovanie vojnových filmov (Coppolova Apocalypsa). Zvrátiť zo zlej cesty ho na manželkin podnet prichádza bodrá skupinka veselých invalidov vedená psychoanalytickou úderníčkou Tori. Táto silná žena vie ako donútiť ľudí byť šťastnými a je presvedčená, že nakoniec zvalcuje aj Geirra. Pomôcť na tejto ušľachtilej misii jej majú heslá ako „malé zmeny vedú k veľkým zmenám“ a fujvrecúško na nadávky, ktoré znesie všetky druhy zlých pocitov. Víťazné ťaženie sa však čoskoro začína vymykať kontrole. Nositeľka dobrej nálady zlyháva, z pacientov sa uvoľňuje nahromadený hnev a agresia. 


Tváre naočkované pretvárkou sa začnú kriviť, soptiť, kusy pozitivizmu z nich odpadávajú ako malomocné. Kurz sa prehupuje do deštruktívneho protipólu a začína oslobodzujúca fáza negatívneho myslenia pod režijným vedením Geirra. Do takejto seansy vynikajúco zapadá opíjanie, demolovanie nábytku, ruská ruleta s pištoľou a formulovanie akéhosi nihilistického manifestu. Z mučedníkov optimizmu sa stávajú individualizované bytosti. Každý z nich dá pod vplyvom situácie konečne najavo, čo skutočne cíti. Prežije vlastnú trýzeň, ktorú predtým musel potláčať alebo ponižujúco skrývať do fujvrecúška. Novonadobudnutá sloboda má očistný účinok.
Breien konštruuje príbeh, v ktorom sa severská tradícia existenciálnej drámy vlieva do tragikomédie nasýtenej čiernym humorom. Dej sa odohráva počas jedného dňa takmer výhradne v jednom interiéri. Keďže nedochádza k zásahom z vonkajšieho prostredia, protagonisti sú ponechaní na seba a vystavení rôznorodým situáciám a vzájomným stretom, ktoré by pod vedením Toriinej „tyranie úsmevu“ neboli možné. Obnažujú svoju malichernosť, zlomenosť, nahnevanosť, odhodlanie atď. Ich neurózy sú v konečnom dôsledku úplne rovnaké ako neurózy „zdravých“ ľudí. Nie je to však žiadna drvivá psychologická sonda á la von Trierovi Idioti. 


Postavy sú skôr typmi, dobre prepracovanými, no načrtnutými v tragikomickom, až grotesknom duchu. Ide o výpoveď, ktorá neznepokojuje (tých, ktorí prijali spomínanú nekorektnosť), má skôr zmierlivý charakter. Ten vystupuje do popredia počas jemného songu Stiny Nordenstam a naplní sa v závere. Breier v ňom popiera ono šmrncovne nihilistické stanovisko a posúva príbeh do sentimentálnej roviny (pre porovnanie: výborná vozíčkárska road movie Aaltra režiséra Benoita Delépina si svoju drzú veselosť ponecháva až do konca). Problematickým môže byť aj sociálny kontext, tak významný pre slovenských invalidov. O sociálnych problémoch sa síce hovorí, ale sú veľmi vzdialené a ťažko uveriteľné, keďže dejiskom je perfektne zariadený dom s výťahom pre vozíčkarov.
Kurz negatívneho myslenia ukazuje, že pokrytecký pozitivizmus dnešného sveta škrípe a nie je odpoveďou na skutočnú stratu istoty a zmyslu. Odmieta obraz hendikepovaného človeka ako (v ideálnom prípade ticho) trpiacej obete. Ukazuje ho ako svojprávnu bytosť s právom na vlastný postoj k životu. Hoci aj v podobe vidličky vyrastajúcej zo stehna.
Kunsten å tenke negativt (Nórsko, 2006, 79 min.) Réžia: Bard Breien. Scenár: Bard Breien. Kamera: Gaute Gunnari. Hudba: Stein Berge Svendsen. Piesne: Johnny Cash. Hrajú: Fridtjov Saheim, Marian Saastad Ottesen, Kjersti Holmen, Henrik Mestad, Kari Simonsen, Kirsti Eline Torhaug, Per Schaaning