Ravn je majiteľom malej firmy, ktorá sa zaoberá informačnými technológiami. Túto skutočnosť však nikdy svojim zamestnancom nepovedal. Vymyslel si imaginárneho šéfa o ktorom celý čas tvrdil, že žije v Spojených štátoch amerických. Tým pádom nemusel niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a ak nastal nejaký problém, bol vždy poruke tajomný riaditeľ a vina padla na neho.

Zrazu sa však objaví islandský podnikateľ s lukratívnou ponukou, ale má jednu podmienku. Chce rokovať len s riaditeľom. Ravn teda uzavrie dohodu s momentálne nezamestnaným hercom Kristofferom o tom, že bude na určitý čas vystupovať v úlohe riaditeľa. No udalosti sa vyvinú inak a nádejný kupec odchádza pobúrený amaterizmom „nového“ šéfa. Z Kristofferovej epizódnej úlohy sa tak stáva zamestnanie na plný úväzok, minimálne dovtedy, pokiaľ sa rokovania o predaji firmy nezačnú nanovo. Kristoffer ani len netuší, čo všetko Ravn o tajomnom riaditeľovi za dlhé roky zamestnancom navymýšľal.
                             


Ak už bola spomenutá zodpovednosť, Trier vlastne koná podobne, ako postavy v jeho filme. Takto je otázka "kto je tu riaditeľ?" nielen predmetom zápletky, ale aj výstižným zhrnutím pracovnej metódy tvorcu a výsledného filmu v jeho formálnych aspektoch, alebo spôsobom použitia kamery. Trier znova prichádza so zvláštnym spôsobom nakrúcania založenom na obmedzeniach, podobne, ako v nedávnom experimente Päť prekážok. Takže ak počas filmu zbadáte nezmyslený strih alebo pokazený zaber, nepôjde o zámer, ale o „chybu“, ktorú ma za následok metóda Automavision. Opäť však je len na divákovi, či túto „novinku“ bude vnímať ako prevratnú, alebo ako ďalšiu mystifikáciu/hru. Ravn skrýva svoju pravú identitu riaditeľa najmä z dôvodu neschopnosti niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť a zo strachu z konfrontácie s odlišným názorom. Je však zaujímavé, že aj Lars von Trier sa podobnou formou zbavuje zodpovednosti režiséra za kameru a strih. Automavision v podstate obmedzuje možnosť slobodne ovládať kameru a jej použitie sa podriaďuje viac-menej náhodným algoritmom. 


Na druhej strane Trier vstupuje do filmu priamo svojimi komentármi, či dokonca uvádza na scénu novú postavu a s ľahkosťou priznáva aj dôvod: okoreniť príbeh, ktorý by sa mohol stať onedlho nudným. Do filmu vstupuje svojim hlasom celkovo trikrát, aby tak presne rozdelil jeho štruktúru na spôsob americkej trojaktovky. Nazdávam sa, že práve pre Trierov neuchopiteľný a inovatívny prístup nemožno vnímať tento film ako obyčajnú komédiu, aj keď z pohľadu žánru je komédiou par excellence.
To, že Lars von Trier dokáže diváka zabaviť dokázal už v seriáli Kráľovstvo a následne aj vo filme Idioti. Aj teraz je humor založený prevažne na dialógoch a na absurdných situáciách, v ktorých sa postavy nachádzajú. Predsa len, Ravnov nápad angažovať herca, aby vystupoval ako riaditeľ firmy, je toho dôkazom. Značne sympatický je však aj Trierov nadhľad. Napríklad keď sa v prvých minútach zjaví jeho silueta v odraze sklenených okien, alebo v scéne v kine, kde nenápadne vložil odkaz na Tarkovského dielo Zrkadlo. Iným takzvaným dôkazom je obsadenie islandského režiséra a Trierovho priateľa Friðrika Þóra Friðrikssona práve do úlohy riaditeľa islandskej firmy. Všetky tieto narážky sú rafinovanou reflexiou (s istou dávkou irónie) režisérskeho údelu. 


Trier takisto reaguje na stereotypy, ktoré vychádzajú na povrch v konfrontácii dánskej a iných národných pováh. Riaditeľ islandskej firmy je len variáciou švédskeho chirurga Helmera zo seriálu Kráľovstvo, ktorého dánska mentalita privádza ku šialenstvu. Nehovoriac o tom, že jedného zahraničného zamestnanca si zahral Trierov dlhodobý spolupracovník Jean-Marc Barr takmer bez slovného prejavu.    
Možno to už znie ako klišé, ale každý film Larsa von Triera je vždy iným spôsobom invenčný. No aj tak je zjavné, že Trierov posledný hraný titul je vtipným pokračovaním témy z Piatich prekážok. A tým sa potvrdzuje, že uvažovaním o pozícii tvorcu v diele nemusí vzniknúť len „nudný“ artový snímok určený výhradne náročnému divákovi. Komédiu Kto je tu riaditeľ? sa rozhodne oplatí vidieť aj preto, že je spracovaná iným spôsobom, ako väčšina mainstreamových filmov rovnakého žánru a napriek tomu od diváka nevyžaduje príliš mnoho aktivity. Skrátka sa zabaví aj bez „hlbšieho ponoru“ (menším problémom môže byť použitie metódy Automavision narúšajúcej v určitých momentoch prehľadnosť rozprávania). Pre tých, ktorí filmovú tvorbu Larsa von Triera poznajú, je návšteva kina jednoducho povinnosťou. 
Direktøren for det hele (Dánsko/Švédsko/Island/Taliansko, 2006, 99 min.) Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier. Kamera: Automavision, Søren Pedersen, Claus Rosenløv Jensen. Hrajú: Jens Albinus, Peter Gantzler, Friðrik Þór Friðriksson, Benedikt Erlingsson, Iben Hjejle.