Žáner tínedžerskej vyvražďovačky potrebuje v súčasnosti posun vpred. Od čias Wesa Cravena a jeho prvých Vreskotov, prípadne Nezvratného osudu prevracajúceho hlušenia nevinných naruby, v bizarne vtipnej podobe, sa nič pozoruhodné nenakrútilo. Jasné, Michael Bay si vyskúšal produkciu remakov a občas sa hranica brutality posunie o kúsok ďalej, no to je málo. Stačí sa pozrieť na minuloročné hororové premiéry a okrem Karantény (rovnako remake) v nich nič zaujímavé nebolo. Preto prichádza nápad previesť napätie, krv a vraždy do tretieho rozmeru!






 Po dejovej stránke sa hororová kino atrakcia veľmi nevyšvihne. Ponúka, pri katastrofe takmer zahlušeného baníka s túžbou pomstiť sa za nehodu. Pravda, svojským spôsobom – rok po nehode sa prebudí z kómy, zapichne krompáč do 22 nešťastníkov (hmm, že by dejová prešmyčka s Hlavou 22) a zomrie. No o desať rokov sa v malom mestečku Harmony dávajú dokopy nielen pamätníci nehody, ale aj niekto, kto si ju chce pripomenúť krvavejším spôsobom – nosí masku baníka, v ruke krompáč, ktorý sa nebojí použiť a hneď sa počet zosnulých v mestečku začína kopiť oveľa rýchlejšie.

Keď sa máte pozerať 100 minút na 3D horor, potrebujete k tomu dve dobré filmové vlastnosti a tentoraz musia byť naplnené obe, inak vás rozbolí hlava. Krvavý Valentín začína veľmi solídne – sekvenciou vyvražďovačky, kde sa vystriedajú efektné zábery s množstvom obetí. To sa však prirodzene nedá ťahať celý film, takže po letargickej dekáde, keď sa v mestečku nič nedeje a musí dôjsť k toľko potrebnému reunionu, sa zároveň spomalí aj tempo a žiaľ, poklesne počet vrážd, akčných scén a napätia. Čo v praxi znamená, že viac ako polovicu filmu sa nedeje nič akčné. A keď sa už začne vraždiť, oproti brutálnemu prológu, je to ľahký odvar.


Ale ťažko možno čakať originalitu, či aspoň zaujímavú variáciu od Patricka Lussiera pohybujúceho sa na poli videofilmov či remakov. Neuhol ani tentoraz, takže si neustrážil scenár (do polovice filmu vás unudí a pár vrážd do konca to už nezachráni) a jeho réžia je pomaly až videobéčková. Nevie si kontrolovať správanie postáv, ktoré mu občas ubzikne až na hranicu nechcenej paródie (a úprimne, nie príliš zábavnej) a aj to remeslo sa mu rozpadá pod rukami – poriadna ľakačka nikde, všetky zaujímavé "mordy" už v prvých desiatich minútach. Veru, budete mať čo robiť, dopozerať Valentína do konca...
A toľko proklamované 3D? Ostáva trestuhodne nevyužité. Sem-tam letí krompáč do kamery a efekt pobaví. Občas švenkne dobre kamera, no inak sa 3D efektov dočkáte len sporadicky. Keď vás unudí obsah a akcia sa dostaví v menej ako polovičke stopáže, je to škoda. A čo je úplne najhoršie, Lussier si s 3D moc nerozumie ani vo formálnej stránke, lebo neraz strieda ostrosť a výsledkom je rozmazaný obraz. 


Takže tri dôvody prečo ísť do kina – občas vydarený 3D efekt, pár fajn záberov a prvých 10-15 minút filmu. Jeden hlavný dôvod, prečo tentoraz neisť - zvyšných 80 minút filmu. Slabý pomer, takže z očakávaní sa vykľujú sotva tri body, i keď nie všetky za slabé 3D. Kino len pre fanatických milovníkov trojrozmerného efektu, príp. fanúšikov, čo vymetajú úplne každý nový horor.
My Bloody Valentine (USA, 2009, 101 min.) Réžia: Patrick Lussier. Scenár: Todd Farmer, Zane Smith. Kamera: Brian Pearson. Hudba: Michael Wandmacher. Hrajú: Jansen Ackles, Jaime King, Kerr Smith, Betsy Rue, Edi Gathegi, Megan Boone, Joy de la Paz