Pri sledovaní filmu Krvavý diamant mi bolo v kinosále s pribúdajúcimi minútami čoraz viac ľúto. Čoho? Toho, aký skvelý film to mohol byť. A skutočne, nádej bola podporovaná silnými momentmi, ktoré sa objavovali znenazdania, prirodzene. Čím viac sa však film blížil koncu, tým sporadickejšie sa objavovali, začali byť nahradzované čoraz slabšími. Na záver ostala iba trpká pachuť v ústach. Tvorcovia filmu neboli schopní dostáť nastavenej latke a v závere spravili niekoľko priveľkých ústupkov, ktoré mu podkopli nohy. Ale pekne po poriadku.

Film vytvára dve referenčné roviny. Jedna je čisto fiktívna: príbeh „honby za diamantom“ s poriadnym epickým záberom. Odhaľovanie motivácií oboch mužov pátrajúcich po diamante je spojené s množstvom emócií, veľkých činov (a ešte väčších slov) odkazujúcich k systému tých „správnych hodnôt“. Na tom by nebolo nič zlé, pokiaľ by sa tu nevyskytovala druhá referenčná rovina. Tá sa totiž javí značne problematická. Je ňou vzťah k skutočnej situácií v Afrike, ktorá je kulisou epického príbehu. Tu sa dostávame k jadru problematiky. Aký vzťah sa vytvára medzi kulisou, ktorá však má reálny referent, a fiktívnym svetom príbehu? Odpoveď znie: problematický. 


Neuplynul ani rok od chvíle, čo sa v našich kinách objavil film, s ktorým má Krvavý diamant na prvý pohľad mnoho spoločného, Nepohodlný (The Constant Gardener). Prvý pohľad je však klamlivý. Už pri druhom pohľade sa vyjavia príliš veľké rozdiely. Kým Nepohodlný spravil z politickej situácie v Afrike v podstate svoju hlavnú tému (stále na rovine vypovedania v rámci fiktívneho príbehu), Krvavý diamant danú situáciu netematizuje. Práve naopak, tvorcovia Afriku používajú ako „exotické pozadie“, ktoré vďaka svojim potenciálnym presahom k skutočnosti môže zdanlivo pôsobiť ozvláštňujúco (a teda v prípade ničím nevýnimočného a mnohokrát videného príbehu v prospech tvorcov). Domnievam sa, že vidieť v tomto diele snahy o akúkoľvek politickú angažovanosť, by bolo naivné. Je pritom iróniou, že reálny účinok filmu pritom presne pomenúva jedna z postáv, keď tvrdí, že ju už nebaví písať reportáže, ktoré nič nezmenia, akurát možno dvom či trom ľuďom príde smutno a možno podpíšu nejaký šek.
Práve táto druhá referenčná rovina filmu nie je ani dokumentom o situácii, ani jej analýzou, nezachytáva problém v celistvosti. Považovať ju za nejakým spôsobom kritickú, či nebodaj subverzívnu, sa javí ako kontraproduktívne. Pokrivkáva aj jej informačná hodnota. Nepohodlný s ňou pracuje inak. Samozrejme, rámec fiktívneho filmu nepustí ani v tomto prípade, no z dvojrozmernej kulisy sa stáva plastickejší, priestorový svet, v ktorom sa pohybujeme. Nechcem tu pripisovať Nepohodlnému aspekty dokumentárnosti, analýzy či kritiky, ani stopercentnej informačnej hodnoty, chcem zdôrazniť väčšiu mieru potenciálnej angažovanosti. 


Vráťme sa však ku Krvavému diamantu. Ostáva nám teda vnímať ho ako čisto fiktívny, epický príbeh. Ako taký, má svoje kvality, nie je však dokonalý. Preto je na mieste pomenovať pozitíva aj negatíva. Do prvej skupiny sa najvýraznejšie zapisuje herectvo jednotlivých zúčastnených, najmä ústrednej trojice. DiCapriovi v poslednej dobe prialo šťastie, čo sa týka úloh. Po jeho extempore v Na druhej strane hrá opäť pomerne nejednoznačnú, morálne nie schematicky profilovanú postavu. A hrá ju výborne, treba dodať. Emočne vypäté scény zvláda s ľahkosťou, prirodzenosťou a tým pádom vierohodnosťou.  Na niektorých miestach mu síce podlamujú nohy dialógy, no k tomu sa ešte vrátime. Vo všeobecnosti sa mu však veľmi dobre darí vyjadriť psychologické aspekty svojej postavy, jej motivácie aj emocionálne prejavy. Neprehráva, naopak, podľa potreby prejav koriguje, zintenzívňuje alebo naopak, tlmí. Jennifer Connely je vo svojom prejave veľmi bezprostredná, čo mi k jej role sedelo na sto percent. Je priama, nenasadzuje si žiadnu masku, nespolieha sa na akúsi pochybnú umelú vycibrenosť, ale na svoju prirodzenosť. Jej postava je vďaka jej prejavu šarmantná, odolná voči vonkajšku, no stále citlivá, drží si odstup, no emócie aj vyjadrí. No a do tretice, Djimon Honsou tiež presvedčivo zvláda nie najľahší part.
Okrem herectva treba pochváliť profesionálnu zručnosť v prípade kamery a strihu. Sto miliónový rozpočet je tu skutočne viditeľný. Kamera ponúka fascinujúce panorámy africkej prírody á la National Geographic (o ich samoúčelnosti sa vari netreba zmieňovať). V akčných sekvenciách je patrične dynamická, ponúka rámy rôznych veľkostí, stále však v kooperácii s rytmicky vyvažujúcim strihom nepôsobí chaoticky. Nehľadá príliš mnoho naturalistických detailov, do bojovej vravy nás dokážu vtiahnuť iným spôsobom (vari o to efektívnejším, keďže prehnaný naturalizmus vojnových filmov, trend nastolený v Hollywoode Spielbergom a jeho Zachráňovaním vojaka Ryana začína byť už pomerne únavný). Hudba vo filme mierne pokrivkáva. Na samostatný posluch je vynikajúca, bohužiaľ, dramaturgické užitie niektorých motívov je veľmi nešťastné. Vďaka nevhodnej hudbe sa niektoré scény (napríklad telefonát Archera a ......... takmer v závere filmu) priveľmi gýčovité a patetické. 


Čo sa týka výstavby príbehu a dramaturgie, treba pochváliť poctivý prístup autorov. Narácia (rozprávanie príbehu) je chronologická a priamočiara, mimoriadne dôkladná a precízna. Absencia časových alebo príčinných nezrovnalostí umožňuje divákovi vnímať (nie príliš komplikovaný) príbeh bez akýchkoľvek rozptýlení. Problematické je to už s významovou rovinou, na ktorej dochádza s pribúdajúcimi minútami ku kopeniu klišé. Navyše, jednotlivé motívy sú v závere príliš okato poplatné hlásaniu „tých správnych osobných a ľudských hodnôt“ (SPOILER: napríklad rodina). Tu dochádza k spojeniu s už spomínanou nešťastnou kulisou africkej situácie. Vďaka týmto dvom aspektom je dielo absolútne bezzubé, stráca aj posledné náznaky akéhokoľvek presahu.
Krvavý diamant je „nič, než fikcia“. Atraktívnej, exotickej kulise tu chýba akýkoľvek rozvoj a smerovanie k nejakým presahom. Nechcem rozvíjať úvahy o zámeroch tvorcov, no odvážim sa tvrdiť, že vo filme vyznieva tento aspekt iba ako lacné a povrchné ozvláštnenie jednoduchého príbehu. Príbehu epického, poctivo vyrozprávaného a esteticky ľúbivo nakrúteného. Príbehu s vynikajúco stvárnenými postavami s drobnými nedokonalosťami (nešťastné dialógy, niekoľko prehnane patetických scén...). Avšak ničoho viac. Skôr ako o diamant ide o polodrahokam, ktorého hodnota je určovaná skôr subjektívnymi preferenciami, ako počtom karátov. U mňa dostáva známku 6/10.
The Blood Diamond (USA, 2006, 143 min.) Réžia: Edward Zwick. Scenár: Charles Leavitt, C. Gaby Mitchell. Kamera: Eduardo Serra. Hudba: James Newton Howard. Hrajú: Leonardo DiCaprio, Jennifer Connelly, Stephen Collins, Djimon Hounsou