V hlbokom lese niekde v Amerike sa v snehu hrá malé dievčatko menom Vivian. Zrazu spozornie, jej hru preruší štekot psov a blížiaca sa skupina neznámych ľudí. Vivian na to upozorní svojho otca, ktorý zaženie celú svoju rodinu do domu a s puškou v ruke sa ich snaží chrániť. Márne, všetci sú  zavraždení. Teda až na malé dievčatko z prvého záberu, ktorému sa podarí utiecť a schovať sa v lese. Časopriestor sa zmení. Ocitáme sa v Bukurešti o desať rokov neskôr. Vivian dospela u svojej tety a pokiaľ práve nepracuje v cukrárni, tak uteká ulicami rumunskej metropoly ako o život. Prečo? No vyzerá to cool a “nikdy nevieš, kedy sa to bude hodiť“.

To je začiatok nového hororu v našich kinách, ktorý sa zaoberá v tomto žánri veľmi obľúbenými vlkolakmi. Napoly vlci, napoly ľudia so schopnosťou meniť svoju biologickú schránku kedykoľvek sa im zachce. Od pradávna boli ľuďmi prenasledovaní a bez milosti vyvražďovaní. Útočisko našli až v Rumunsku, kde žijú nenápadne medzi zvyškom populácie ako jedna veľká svorka. Vivian patrí do tejto čeľade. Onedlho sa má dokonca stať ďalšou ženou vodcu ich svorky. A pravdepodobne by sa tak aj stalo, keby náhodou nestretla Aidena, mladého amerického autora komiksov, ktorý prišiel do Bukurešti písať nový príbeh o vlkolakoch. Obaja sa do seba zamilujú a musia postaviť zvyšku svorky (hlavne alfa samcovi, ktorý si Vivian nárokuje pre seba). 


Ruku na srdce, znie vám takáto zápletka ako materiál na fungujúci horor? Asi ťažko. Žánrovo je film oficiálne vedený ako romantická sci-fi hororová dráma. Pokiaľ je vám takáto kombinácia čo i len mierne podozrivá, ste na dobrej ceste vyhnúť sa návšteve kina. A to je jediný správny prístup k tomuto „veľdielu“, v ktorom nefunguje vôbec nič.
Od začiatku vládne v sále miesto napätia iba nákazlivé zívanie. Príbeh je nudným klišé o zakázanej láske, ktorú sa snaží prekaziť hlavný záporák s malou armádou poskokov. Budovanie vzťahu medzi Vivian a Aidenom nie je ničím iným než postupným vrstvením infantilných dialógov a patetických záberov nočného mesta a zbližovania sa muža so ženou. Rovnako trápne pôsobia aj samotní vlkolaci. Kvôli obavám pred novým honom na ich druh sa snažia nepútať pozornosť ľudí. A tak sa iba vozia v drahých autách, vymetajú diskotéky a raz za čas si so zvolením vedúceho zabehajú po lese.
Čo je však najšokujúcejšie na nezaujímavom a infantilnom scenári je fakt, že ho má na svedomí človek, ktorý (zrejme iba keď chce) atmosféru vytvoriť dokáže. Ehren Kruger sa totiž podpísal aj pod scenár Verbinskeho Kruhu. Zostáva teda asi vo hviezdach, kde nastala chyba v prípade Krvi ako čokolády. Príšerný scenár je podporovaný hereckými (ne)výkonmi, ktoré sa môžu smelo uchádzať o zlatú malinu. Hlavný záporák má bližšie k provinčnému mafiánovi než vlkolakovi, vedľajšie postavy sú rovnako debilné a pribrzdené ako tie vo filmoch s Budom Spencerom. Vivian (Agnes Bruckner) síce vyzerá skutočne chrumkavo a darí sa jej mať ústa lascívne pootvorené celé trvanie filmu, ale lepšie ako herecký prejav zvládla naháňačky v štýle le parkour. 


Ešte aj útržky deja v ktorých sa pomocou hudby, strihu a kamery dala aspoň na chvíľu vytvoriť aká taká atmosféra, kde tvorcovia mohli diváka vystrašiť hoc aj tým najprimitívnejším spôsobom – prudkým nástupom zvuku v tichom prostredí, sú nevyžité. Nedeje sa nič, dej plynie. Nudne, podpriemerne, nezaujímavo.
Pre mňa je Krv ako čokoláda zatiaľ jednoznačný shit roka. Ak teda neviete čo si počať s voľným časom a peniazmi, a chcete oboje využiť na návštevu kina, vyberte si radšej iný titul.
Blood And Chocolate (USA 2007, 98 min.) Réžia: Katja von Garnier. Scenár: Ehren Kruger, Christopher Landon, Annette Curtis Klause. Kamera: Brendan Galvin. Hudba: Reinhold Heil, Johnny Klimek. Hrajú: Agnes Bruckner, Hugh Dancy, Olivier Martinez, Katja Riemann, Kata Dobó