Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch tento rok svoj Krištáľový glóbus za hranice nepustil. Prestížnu hlavnú cenu porota v lete odovzdala českému filmárovi Václavovi Kadrnkovi za film Križiačik. A po dvoch mesiacoch projekcií, recenzií a diváckych ohlasov možno skonštatovať, že tým prispela k už tak dosť rozšírenej domnienke, že vkus „bežných smrteľníkov“ má s preferenciami festivalových porôt spoločné pramálo.

Meditatívny historický road movie skúša divákovu trpezlivosť, keď krehký dej inšpirovaný romantickou básňou Jaroslava Vrchlického nemilosrdne pochováva do „ušľachtilej nudy“ neopodstatnených dlhých záberov a vražedne letargického tempa. Stojí vôbec za to pokúšať sa Križáčkom prekúsať až k dobre ukrytým kvalitám, ktoré karlovarská porota ocenila..?
KINEMAVIDEO4424.
Křižáček, alebo Križiačik, je voľne inšpirovaný epickou básňou z počiatku 20.storočia, ktorá sa ale dejom vracia do 13.storočia. Ústredný motív čerpá z mrazivej legendy o detských križiackych výpravách. Tisícky deti vraj vtedy boli pre svoju mravnú čistotu naverbované do vojska, aby sa pokúsili dosiahnuť to, čo sa nedarilo ani skúseným dospelým bojovníkom – oslobodiť Jeruzalem spod rúk inovercov. O tom, či sa detské križiacke výpravy skutočne odohrali, alebo je to len mýtus založený na dobovej propagande, dodnes historici vedú polemiku. Pre umelecké potreby je to však, nepochybne, mimoriadne silný a príťažlivý námet.
Kým však básnik tento motív spracováva celkom akčne a dobrodružne, filmár si z neho prepožičiava len akúsi esenciu. Všetko sa to začína v okamihu, keď si malý Jeník, syn hradného pána Bořka, oblieka svoje detské brnenie a odchádza z domu svojich milujúcich rodičov – bez rozlúčenia, bez jediného slovka, kamsi do neznáma. Jeho ustarostený otec mu za krátko vyrazí po stopách, no neustále je o krok pozadu. S hľadaním mu nepomáhajú ani miestni sedliaci či krčmári – nikto nič nevie, nikto si nič nepamätá a keď aj z niekoho predsa len voľačo neisté vypadne, vynára sa pred Bořkom opäť len viac otázok, ako odpovedí.

Bořkove pátranie po synovi prebieha mimoriadne rozvláčne – každý pohyb, úkon či dialóg (tých je vo filme ale naozaj veľmi málo) je sprevádzaný niekoľkominútovými „long shotmi“ (prekvapivo filmár nezvolil aspoň výpravný širokouhlý formát), ktorých významová, ale neraz aj výtvarná hodnota je tak trochu neistá. Tento pocit umocňuje aj časové a priestorové vákuum, v ktorom sa dej odohráva. Je snáď Bořek na ceste týždeň, alebo rok? Prešiel dve dediny, alebo stovky kilometrov? Z ozajstného pátrania sa napokon postupne stáva pátranie metaforické. Jeník opustil rodičov, aby sa odovzdal ideálom, ktoré jeho otec nedokáže pochopiť.
Bořek, skrátka, nevie prijať skutočnosť, že syna musí nechať ísť. Umožniť mu dospieť v muža, aj keby to malo znamenať, že ho navždy stratí – tak, ako sa mu vo vrecku postupne pára výšivka chlapcovej podobizne, ktorú mu na cestu pribalila zronená manželka. Dej sa definitívne presúva do roviny symbolov, snov či priam blúznení. A, paradoxne, v tejto rovine nachádza pod nohami predsa len o čosi pevnejšiu pôdu aj zrozumiteľnejšiu tvár. Otázne však je, či to divák po hodine značne nezáživného predstierania epického deja ešte dokáže oceniť...

Veľkým požehnaním filmu je Karel Roden, ktorý má, našťastie, dosť charizmy na to, aby ste nezaspali ani pri trojminútovom zábere na Bořka, ktorý mlčky ide na koni pomerne nezaujímavou krajinou. Svojim výrazom, totiž, dokáže (aspoň čiastočne) suplovať emócie a atmosféru, ktorú by tejto lyricko-artovej snímke mali, podľa všetkého, dodávať jej formálne výrazové prostriedky. Mali, ale darí sa im to len čiastočne.
Kadrnkovi síce patrí uznanie za konceptuálnu celistvosť snímky a niektoré obrazy mu aj vďaka kombinácii freskoidnej farebnej palety a minimalistickej hudby vyšli naozaj pôsobivo (najmä ku koncu). Sú to však skôr také ostrovy v hmle. Vzácne okamihy, kedy symbolika a poetika k divákovi z plátna prehovára dostatočne zreteľne na to, aby nepochyboval o tom, či nejde len o jeho zbožné prianie - prípadne, či sa po vzore Rodena z toho všetkého tiež už tak trochu nezbláznil a nehalucinuje.
Aby sme neboli nespravodliví, myšlienka, a teda aj obsah, v tomto filme v skutočnosti nechýba. Story otca, ktorý sa nedokáže vyrovnať so synovým dospievaním je, dokonca, pomerne originálna, nadčasová a interpretačne mnohovrstvová. No miesto toho, aby ju forma podporila a dokresľovala, ide chvíľami vyslovene proti nej.
Křižáček (Česko/Slovensko, 2017, 90 min.)Réžia: Václav Kadrnka. Scenár: Vojtěch Mašek, Jiří Soukup, Václav Kadrnka. Hrajú: Karel Roden, Aleš Bílík, Matouš John, Jana Oľhová, Ivan Krúpa...