Stredoškolská dráma je obľúbený ťahák kín, no ako spojiť európsku verziu inšpirovanú starším románom o výbušnej láske a citoch? Adaptácia na pôde strednej školy dáva dobrú, pozerateľnú, aj keď občas nie ľahkú filmovú odpoveď. Francúzi si hanbu nerobia, návštevou kina ani vy.Šestnásťročná Junia prežíva jedno z najhorších období. Najprv smrť matky, potom prestup na inú školu. A aby nebolo nových impulzov v živote málo, citovo rozdrásaná slečna začína podliehať dvom úplne odlišným mužom (i keď záujem je podstatne väčší). Zo svojich rovesníkov si vyberá tichú dušu menom Otto zahĺbeného viac do sveta kníh ako spolužiačok, ale tam jej city nekončia. Ale ten najsilnejší cit vypukne v momente zamilovania do učiteľa taliančiny. Chce ju iba zviesť alebo vidí v nej niečo viac? A ako chce sama šestnásťročná riešiť novovzniknutý trojuholník?


Francúzska kinematografia má rada milostné triangle, nerozhodnuté ženy a dobre napísané knihy, z ktorých sa dá hocikedy čerpať. Prostredie strednej školy je dostatočne výživné a skrýva presne toľko charakterov pre osudové prežívane lásky. Ústredná postava Junie nie je jednoduchá a ľahké rozhodnutia na plátne od nej nemožno čakať. Už samotný vek a postavenie slečny núka priestor na vykreslenie nevyzretej duše, ktorá stojí na prahu medzi dievčaťom a ženou. Spoznávanie tela a najmä citov, tu postupne dozrievajúcich, inokedy zrazu výbušných. Sledovať Juniu nie je vždy jednoduché. Jej svet nemá jasný smer, niekedy sa môže zdať, že ako typické šestnásťročné dievča  nevie čo chce a tomu je podriadený nejeden dejový zlom. Ale to je v poriadku, pretože takto si aj režisér uľahčuje cestu k divákovi a naplno ukazuje bezvýchodnosť či niekedy nevýraznosť Junie.

Našinec by si povedal, že film takým prístupom stratí svoje tempo, ale on ho iba spomalí, aby ste aj skromných 90 minút dokázali vstrebávať viaceré menej tradičné či štylizované prvky. Niektorí diváci budú prekvapení, že okrem Junie sa mnohé ďalšie postavy správajú veľmi zvláštne, akoby si rovnako nevedeli nájsť miesto na tomto svete (a nejedná sa iba o nástročných, ale minimálne aj o jedného učiteľa, ktorý do jedných osídiel lásky rýchlo spadne). Bezcieľne putovanie po svete je dobrá téma pre súčasného mladého človeka a Christophe Honoré ju akcentuje neustále.Ba čo viac, až k neprirodzene citovo chradnúcim postávam pridáva ďalší, filmovo celkom vďačný element. Samotné lýceum, kde sa spleť lásky a citov odohráva a navyše má svoje čaro. Pomáha mu veľké množstvo študentov či vyučujúcich, u ktorých občas odbočí od hlavnej línie, a najmä kamera či vizuál ladený predovšetkým do podivných sivých odtieňov farieb – je to viac ako iba farebná paleta, keď si uvedomíme, že rovnako sa cíti samotná Junia. Spojenie vnútorných pocitov a vonkajšej vizuálnej sféry väčšinu času funguje a posilní filmový zážitok. Navyše ho Honoré obohatí aj o pestrejšie prvky – lyrické scény či malebnú hudbu, čo sa zaryje pod kožu.

Herci sú výborní – primárne ústredná trojica. Junia trávi na plátne väčšinu času, je veľmi presne podaná. Na jednej strane neverí ľahkým vzťahom, sama nedokáže ísť iba po jednom, ocitá sa na križovatke. Nemáte problém uveriť dileme a krokom, ktoré sa rozhodne podniknúť. Louis Garrel ako učiteľ je zvláštny článok trojuholníka, lebo sa nespráva adekvátne k veku, skôr je zaujímavé na ňom vidieť pretrvávajúcu mladícku nerozvážnosť. Otto v podaní Grégoire Leprince-Ringuet je azda najviac štylizovaný ako tichučký mladík – rozhodne však výborne zahraný a uveriteľný. Niekedy máte pri Krásnej Junii pocit, že nie je ani francúzska ľúbostná dráma, ale prikvitla skôr z Ázie vzhľadom na citlivosť i správanie svojich charakterov. Film veľa stratí pri pomalom tempe a príbeh mohol byť prepracovanejší. No citlivé riešenie lásky charakterov Francúzom stále pasuje – a stredoškoláci sa môžu v ňom vidieť viac ako na americkej high school a jej problémoch.