Úvodné scény tohto filmu pripomínajú niekdajšie sovietske snímky, odohrávajúce sa v predvečer Veľkej vlasteneckej vojny. Normálny život, každodenná činnosť ľudí, slnkom prežiarený deň, radosť z nadchádzajúceho sviatku. Film Krajina zabudnutia sa však nezačína v júni 1941, ale v apríli 1986. Nie sme v Rusku, ale na Ukrajine. Tragédiou nie je vypuknutie vojny, ale výbuch v jadrovej elektrárni.

Scenáristka a režisérka tohto filmu, nakrúteného vlani v širokej koprodukcii Francúzska, Ukrajiny, Poľska a Nemecka, Michale Bogamin sa narodila v Haife. Po libanonskej vojne opustila s rodičmi Izrael a odvtedy sa túla po svete. V Paríži študovala antropológiu a navštevovala filmové kurzy u Jeana Rouchea, v Jeruzaleme sa zamerala na štúdium filozofie a fotografovanie, v Londýne na spoznávanie tajomstiev réžie. Žije striedavo v Tel Avive a Paríži. Z jej doterajšej filmografie treba zaznamenať dlhometrážny dokument Odessa...Odessa! (2005), Krajina zabudnutia (2011) je jej celovečerným hraným debutom.
KINEMAVIDEO1686. Príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. Prvú tvoria udalosti z apríla 1986 a ide o mozaiku niekoľkých ľudských osudov. Mladá, šťastná dvojica, Piotr a Aňa, pripravujú svoju svadbu a vzápätí sa zosobášia. Alexej, inžinier v černobyľskej jadrovej elektrárni, sadí so svojím synom Valerom jablonky a rozpráva mu o sťahovavých vtákoch. Lesník Nikolaj sa chystá na pravidelnú obhliadku hory. A do tejto slnkom zaliatej idyly príde katastrofa – výbuch reaktora v elektrárni. Piotra odvolajú priamo zo svadobnej hostiny a už nikdy sa nevráti. Aňa sa stane vdovou skôr ako ženou. Alexej, ktorý nevie zniesť zákaz informovať ostatných o tragédii, sa usiluje zachrániť aspoň svoju rodinu a v snahe trochu pomôcť obyvateľom robí tragikomické veci, napríklad vykúpi dáždniky ako ochranu pred rádioaktívnym dažďom. Napokon potajomky, narýchlo opúšťa svoje rodné mesto a už nikdy nenadobudne stratenú duševnú rovnováhu. Iba lesník a záhradkár Nikolaj, možno vďaka silnej spätosti s prírodou, vie, že treba ďalej žiť, ako sa dá. Najhorším zločinom, spáchaným na týchto nevinných ľuďoch, nie je výbuch reaktora, ale jeho utajenie, a to napriek gorbačovovskej „glasnosti“. A tak na trhu naďalej predávajú skazené mäso, deti sa naďalej brodia kontaminovanými mlákami, chodci sa neskrývajú pred dažďom, ktorý nesie smrť...

Pri nakrúcaní tejto časti filmu, ktorá je silná práve svojím kontrastom medzi divákovým uvedomením si katastrofy a naivným správaním neinformovaných obyvateľov mesta Pripiať, vzdialeného od elektrárne len zopár kilometrov, režisérka využila svoje dokumentárne i fotografické skúsenosti efektívnym spôsobom. Jej hrané zábery pripomínajú autentický dokument, založený na znalosti prostredia, s citom pre charakteristický detail. V tejto prvej časti niet výraznej ústrednej postavy, hlavným hrdinom je kolektív obyvateľov mesta, postihnutý strašným nešťastím. Druhá časť filmu, pri ktorého názve zohrala svoju úlohu rastlina černobyľ s horkou príchuťou a schopnosťou vyvolať zabúdanie, sa odohráva o desať rokov neskôr a ukazuje dôsledky, aké mala jadrová katastrofa na život a osudy už známych postáv. Vecné informácie o udalostiach, ktoré nasledovali po výbuchu, t.j. o chorobe a smrti niektorých záchrancov, nasadených do prvej línie zápasu s nevypočítateľným nepriateľom, o evakuácii Pripiate a jej premene zo vzorového ukrajinského mesta s päťdesiatimi tisícmi obyvateľov na mŕtvu zónu so zákazom vstupu, sa dozvedáme z textu Ane, ktorá pracuje ako sprievodkyňa zahraničných turistov v týchto novodobých Pompejach. I keď mnohé následky tragédie sa dajú vyjadriť exaktne číslami a údajmi, rany na ľudskej duši zaznamenať týmto spôsobom nemožno. Rozprávačka príbehu Aňa, v tejto časti ústredná postava, ktorá sa stále pokladá za vydatú ženu, hoci Piotra už dávno niet, pendluje medzi dvoma mužmi, no pri žiadnom z nich nenachádza pokoj, a aj pred sebou skrýva chumáče svojich vypadávajúcich vlasov. Sníva o Odese, kam mala ísť na svadobnú cestu s Piotrom, túži po odchode z tohto nehostinného, priam odpudzujúceho prostredia, ale dlho nedokáže urobiť definitívne rozhodnutie. Valera stále hľadá svojho nezvestného otca Alexeja, dúfajúc v opätovné stretnutie, kým ten zmätene blúdi po vlakoch a staniciach s jedinou otázkou. Nikolaj sa naďalej stará o svoju zamorenú záhradku, tvrdiac, že už dávno prekročil lekármi stanovený životný limit, a optimisticky si odhrýza z dopestovaných jabĺk. Život ide ďalej, no aký je to život s permanentným pocitom nenahraditeľnej straty, bez domova a pevného zakotvenia?

Michale Bogamin nakrútila (s neveľkým rozpočtom päť miliónov dolárov) zvláštnu komornú drámu dokumentárno-filozofického charakteru s hercami, až na jednu výnimku nám neznámymi. Aňu hrá Olga Kurylenko (1979), rodáčka z Ukrajiny, pôvodne modelka a od roku 2005 aj herečka, ktorá sa preslávila najmä ako Bondovo dievča po boku Daniela Craiga vo filme Quantum of Solace (2008) a naposledy sme ju videli v tohtoročnej akčnej komédii Sedem psychopatov. V Krajine zabudnutia dokázala, že nie je iba peknou tváričkou, ale aj interpretkou, ktorá pri cieľavedomom režijnom vedení vie vytvoriť celistvú, zložitú postavu ženy, do psychiky ktorej tvrdo šliapol osud. Na festivale európskych prvých filmov vo francúzskom meste Angers získalo toto dielo Cenu publika. Do našich kín ho priniesla ambiciózna distribučná spoločnosť Film Europe. Ostatné je na divákoch. Na tých, ktorí majú zatajovaný černobyľský výbuch a strach z neho stále v živej pamäti, i na tých, ktorí vtedy ešte neboli na svete. Hoci posolstvo Krajiny zabudnutia je hlbšie, ako len spomienka na minulosť... La terre outragée / Land of Oblivion (Fran. / Ukr. / Poľ. / Nem., 2011)Scenár a réžia: Michale Bogamin. Spolupráca na scenári: Antoine Lacomblez, Anne Weill. Kamera: Antoine Héberlé. Strih: Hervé de Luze, Thierry Derocles, Anne Weill. Hudba: Leszek Mozdzer. Hrajú: Olga Kurylenko, Andrzej Chyra, Ilya Iosifov, Sergei Strelnikov, Vyacheslav Slanko