Španielsko objektívom Almodóvara bolo vždy pestré, farebné a rozmanité. Až gýčová ozdobenosť záberov, prehnane melodramatické vzťahy plné tragédie a sexuálnych obsesií, postavy v zajatí pomsty a šialenstva. Príbehy plné osudovosti a tajomnosti prekračujúce hranice niekoľkých žánrov režisér obohatil o excentrickú Kožu v ktorej žijem. Film voľne natočený podľa románu Tarantula (francúzsky autor Thierry Jonquet) sám charakterizuje ako horor bez strašenia a vreskotu. Ak do tohto žánru priraďujeme dielo, ktoré má diváka šokovať a znepokojiť, tak sa Almodóvarovi zámer podaril.


Toledo 2012. Chirurg Robert na svojom izolovanom pozemku pracuje na prevratnom vedeckom objave- umelej koži, ktorá by pomohla obetiam dopravných nehôd a spálenín. Nežije v ňom ale sám, za zatvorenými dverami, medzi stenami väzní krásnu Veru. Zhodou okolností mimoriadne pripomína Robertovu mŕtvu ženu, je to ale jej skutočná totožnosť? A prečo ju nezabije, ako mu to radí jeho slúžka Marilia? Ťahá ho k nej nejaká tajomná príťažlivosť, čo sa skutočne stalo pred šiestimi rokmi?

Dej sa odohráva v dvoch časových rovinách. Zatiaľ, čo tempo prvej agresívne napreduje a neustále podnecuje divákovu zvedavosť, po odhalení pointy sa výrazne spomalí. Niekomu síce vysvetľovanie motívov správania jednotlivých postáv môže pripadať únavné, ale práve tu režisér majstrovsky zahrá na emotívnu strunu, čím nás vtiahne hlbšie a nepustí až do katarzného finále. Kde zlyhajú mierne patetické dialógy, vyniknú obrazové, či formálne prostriedky a napriek tomu medzi nimi existuje dokonalá rovnováha.Režisér občas zavádza, ale kľúč k rozriešeniu záhady môže divák nájsť vo všadeprítomnom symbolizme. Robertova postava v mnohom poukazuje na doktora Frankensteina, zatiaľ, čo zmätená identita a klaustrofobické prostredie jeho sídla pripomenie Hitchcocka. Skazenosť vedcovho snaženia naznačí aj poznámka, že umelú ľudskú kožu vytvára vlastne na základe prasačej. Horor filmu tkvie podľa mňa v bezohľadnosti, ktorou Robert ukradne od svojej obete viac než by sme dokázali uhádnuť a jej besnej túžby po oslobodení. Viac otázok vás napadne až po opustení kina, než počas neho, čím film zostane ešte istú dobu prúdiť v hlave. Podmanivé sú aj husľové slučky skladateľa Alberta Iglesiasa, hádam ešte viac ako kamerové filtre.

Zo skvelého Antonia Banderasa, s ktorým režisér spolupracuje po dvoch desaťročiach, vanie až desivý chlad. Jeho herectvo vyvoláva nielen súcit a sympatie, ale aj spravodlivé znechutenie. Predstaviteľka tajomnej Very, Elena Anaya, ma ale o svojom duševnom (a hlavne fyzickom) stave presvedčila menej. Čo sa iných negatív týka, nadbytočne na mňa pôsobili postavy Robertovej mamy a brata, ktorí dej nikam neposúvajú a sú napísané veľmi plocho a jednoducho. Keby Almodóvar vystaval dej iba na vzťahu Very a Roberta, mohla byť atmosféra o niečo hustejšia. Film tiež musel byť z podstatnej časti platený reklamou, keďže sa na vás z plátna usmejú napríklad značky BMW, Bulgari, alebo Chanel. Almodóvarovi verní ale nezostanú sklamaní. Koža v ktorej žijem je pohlcujúci zážitok, odohrávajúci sa vo vlastnom svete s vlastnými pravidlami. Pre fanúšikov filmového napätia zas ponúka bizarný, ale aj exotický a prekrásny výlet.