Päťdesiate roky minulého storočia sa u nás, vo vtedajšom Československu, neblaho preslávili procesmi za trestné činy proti republike. Niektoré možno na základe skutočne podložených obvinení, no drvivá väčšina z nich poslúžila na odstránenie "nepohodlných" ľudí. Obvinenie nasledovala obžaloba a súd, kde tí "šťastnejší" skončili s trestom odňatia slobody. Tí menej šťastní boli odsúdení na trest smrti. Jediná nádej, ktorá im pri čakaní na povraz ostala, bolo veriť, že niekde tam hore, je ich kúsok neba.

Luboš (Jakub Doubrava) má svojím spôsobom veľké šťastie. Odsúdili ho "len" na 12 rokov, a pritom našiel svoj kúsok neba už na zemi. Našiel niečo, čo by mu asi medzi chladnými múrmi, tvrdými posteľami a hrubými mrežami, ani nenapadlo hľadať. Našiel lásku. Stačil len jeden letmý pohľad na Danu (Tatiana Pauhofová) a vedel, na čom je. Vedomie jej prítomnosti v tom istom priestore stačilo na to, aby držalo jeho zúfalú nádej nažive. Veď všetko, čo sa vtedy dialo bolo šialenstvo, tak prečo by jeho nemohlo stretnúť tiež niečo bláznivé, ale krásne?
Film Kousek nebe kladie do popredia  romantickú líniu lásky medzi Lubošom a Danou, ale napriek tomu v žiadnom prípade nejde o romantický film. Kousek nebe je väzenským filmom. To znamená, že vo väzenskom prostredí (či už priamo vo väznici, alebo napr. zajateckom tábore) sa rozohráva príbeh na báze vzťahov, jednak medzi bacharmi a odsúdenými a jednak medzi odsúdenými navzájom. Nie je nutné, aby šlo o nespravodlivo odsúdených, ani aby bachari boli stelesnené zlo. Táto línia má v prvom rade vytvoriť atmosféru filmu. Medzi väzňami je zvyčajne jeden výnimočný svojím duchom (opäť, nemusí byť v rámci väzenskej hierarchie nejako vysoko), pretože našiel dôvod žiť. Dôvodom je často únik, útek, sloboda. Tento "výnimočný väzeň" vytvára svojím konaním ďalšiu líniu rozprávania, ktorá sa vzhľadom na prostredie basy stáva leitmotívom príbehu, nosnou myšlienkou filmu, a zvyčajne aj manifestom nezlomnosti ducha (čo môže ústiť do ďalších línií v závislosti od toho, či "duch" prežije aj fyzicky, alebo ho väzenský režim zlomí).


Takéto rozvrstvenie nachádzame aj v Nikolaevovom druhom celovečernom filme. Hneď v úvode nás zoznamuje s hlavným hrdinom, tak trochu idealistom, a s jeho spolubývajúcim Brunom (Petr Forman), ktorý, ako sa dozvieme neskôr, má medzi odsúdenými slovo. Vzápätí nám predstaví dozorcov, z ktorých jeden zvlášť tyranský (Karel Zima) si na Luboša zaostrí a nenechá si ujsť príležitosť, aby ho za čokoľvek "náležite potrestal". Celkovo, vzťahy medzi väzňami sú vykreslené najmä v dialógoch, v ktorých sa majú predstaviť, a vzťahy medzi väzňami a dozorcami sú prezentované týraním väzňov, či už fyzicky - bitkou, alebo psychicky - "poď si pozrieť popravu". Žiaľ, vzťahy medzi väzňami sú obmedzené dĺžkou vzájomného kontaktu, ktorá je krátená, pretože Luboš je pravidelne premiestňovaný z oddelenia na oddelenie. Čo je filmu na škodu viac, je skratkovitosť a prehnanosť atakov zo strany dozorcov, hyperbolizované reakcie na konanie väzňov a veľmi slabé výkony na strane hercov - priemerné, v prípade dosť dôležitej postavy, tyranského dozorcu, podal Karel Zima veľmi slabý výkon. Tým je veľmi narušená základňa pre odvíjanie príbehu. Paradoxne, aj keď sa Nikolaev snaží zdôrazňovať brutalitu bacharov a stiesnenosť prostredia, nedarí sa mu stabilne udržať dusivú a stiesnenú atmosféru basy. Škoda, pretože práve zlyhanie v tomto smere oslabuje aj druhú líniu vzťahu medzi Lubošom a Danou, ktorý sa tak stáva "len" ďalšou epizódkou z väzenského života.
Samotný vzťah je vykreslený na dané pomery vcelku dôveryhodne, a stavia na šťastnej náhode. Náhodné sú stretnutia od prvého, cez všetky ďalšie, kedy si mysleli, že sa už neuvidia. Samotný milostný motív stavia na neuveriteľnosti, náhode, čo z neho de facto robí jednu z najreálnejších "epizód" filmu. (Ako som naznačila vyššie, epizódy, najmä s dozorcami, sa vymkli spod kontroly a v rámci snahy o čo najdrsnejšiu realitu sa stali trápnymi.) V rámci neuveriteľnosti, ktorá ovláda túto líniu príbehu, sa scenárista Jiří Stránský dosť zaujímavo vysporiadal so záverom, čím odpálil aj mňa. Na pre mňa maximálne nepravdepodobnom a až umelo dojemnom dôkaze väzenskej spolupatričnosti postavil asi najlepší koniec, aký romanca mohla mať. Na škodu sú opäť herecké výkony oboch hlavných predstaviteľov, pričom by som mala výhrady aj voči  obsadeniu Jakuba Doubravy, ktoré mi prišlo dosť prvoplánové. Jeho herectvo lietalo medzi pár polohami - rozbláznený (napr. keď predvádza jazzového speváka), hrdinný (na pojednávaní), zamilovaný (stretnutia a pohľady na Danu). Tieto polohy boli v rámci úlohy voľne variované a dosť výrazne mi chýbalo nejaké spojivo medzi nimi. Priznávam, miestami som čakala, že začne spievať. Táňa Pauhofová rovnako veľa vody nenamútila. Jej variácia na tému ranená labuť alebo vyplašená srnka môžu dobre vyzerať ako momentky, ale film nimi neutiahne. Navyše, obaja sú tak úžasne krásni a jemní, že mi to až vadilo. Nemohla som totiž prestať uvažovať nad tým, ako by to celé vyzeralo, keby Luboša hral Petr Forman. Došla som k záveru, že by to bolo o dosť zaujímavejšie, vzťah by nabral trochu rozvahy v šialenosti. Jakub Doubrava má, na škodu sebe a postave, kukuč vetroplacha a nerozvážnika. 


Scenárista Jiří Stránský ma párkrát postavil pred dilemu. Od veľmi dobre napísaných epizód, v ktorých dal relatívne priestor aspoň najhlavnejším postavám, alebo aj len kratučkých scén - keď ženské vešajúce bielizeň zbadajú v okienku Luboša, až po umelé a násilne pôsobiace momenty, ktoré mi prišli zbytočné. Podobne sú na tom dialógy, ktoré ale zároveň odľahčujú niektoré najväčšie patetizmy: napríklad na hlavnom pojednávaní, keď sa sudca pýta odsúdených, či sa proti rozsudku odvolávajú, Luboš odpovie: "Neodvolávam, vaša ctihodnosť. Dvanásť alebo stodvanásť.."; v jednej z nasledujúcich scén ho Bruno zacituje s poznámkou: "Ty si ale héro!", čím je Luboš ukázaný ako vetroplach a jeho výkrik stráca umelý podtón. Na druhej strane, miestami a najmä opakovaním tohto triku sa z neho stáva barlička bezradnosti pri vykreslení hlavnej postavy. Bohužiaľ, Kousek nebe tak už v tomto základe stráca balanc. Obávam sa ale, že za konečné vyznenie filmu je zodpovedný pán režisér Nikolaev viac ako scenárista. Tak, ako sa mu darí udržať ľahkosť a úsmevnosť humornejších scén (nie je ich veľa), a v zásade aj šarm stretnutí Luboša a Dany, tak sa mu nedarí nič iné. "Normálne" scény z väzenského života zbytočne zakončuje nejakou dojemnosťou alebo tragickosťou. Práve tieto "normálne" scény (práce na zlepšení vlastných životných a ubytovacích podmienok) vyvolávajú stiesnenosť, hoci sa odohrávajú na otvorenom dvore, čím pripomínajú "normálny" život, ktorí väzni stratili. Škoda, že si ich Nikolaev podkopal. Príbeh sa mu rozpadá pod rukami, preexponovanosť niektorých postáv a ich rovnako preexponované vykreslenie a naozaj malý priestor "nehraničným" charakterom ďalej degradujú čokoľvek zaujímavé, čo Kousek nebe malo. Výrazný plus filmu je práca s kamerou Martina Dubu, ktorý s Nikolaevom spolupracoval už pri jeho Báječných létach pod psa. Interiéry robí tienisté a ponuré, slnko je tým, čo si pod slnkom predstavíme - teplé svetlo, ktoré rozjasní aj tie najtmavšie kúty. Spolu s Aloisom Fišárkom, strihačom, patria medzi najväčšie pozitíva filmu.
Hoci som sa už k obsadeniu čiastočne vyjadrila, rada by som dodala, že najlepšie výkony podávajú herci vo vedľajších úlohách - väzni a jeden bachar - Pavel Landovský. Veľmi zaujímavé postavy vytvorili i Josef Somr (väzeň, ktorý z chleba robil šachové figúrky a stále vypráva o jedle), už spomenutý Petr Forman, ale aj, pre mňa prekvapivo, Pavel Zedníček. Spomedzi žien je to Zuzana Stivínová v role "poctivej príživníčky" odsúdenej za kupliarstvo. Škoda, že sa im dostáva pomerne málo priestoru. Tým viac je mi ľúto, že sa Nikolaev rozhodol urobiť "malý film" a držal sa toho natoľko, že táto jeho snaha prebíja všetko. 


Nedá mi nespomenúť hudbu Martina Smolku: od ľahkých jazzových motívov, ktoré ľahkosťou a rytmickou hravosťou vytvárajú zaujímavý zvukový kontrapunkt k obrazu, prechádza do mixu jazzu a mohutného orchestru, akcentujúceho vážnosť a depresívnosť. Tu dochádza k opačnému efektu. Miesto, aby táto ťažšia hudba spolupôsobila s obrazom, osamostatňuje sa, stáva sa zbytočne dramatickou v momentoch, kde sa nič dramatické nedeje - najčastejšie pri prevozoch väzňov. Mne by viac sedela do televízneho seriálu alebo televízneho filmu.
Ako to teda vyzerá s filmom ako celkom? Musím pripustiť, že sa nájdu ľudia, ktorým sa Kousek nebe bude páčiť. Je koniec - koncov nakrútený tak, aby sa páčil. Aby zahral na strunu politických väzňov a nespravodlivosti jedného režimu, ale aj na strunu takmer nemožnej lásky, ktorá sa zrodí v zmierení so zúfalou situáciou. Ja medzi týchto ľudí nepatrím. Prirodzenosť, citlivosť, ľahkosť rozprávania, tieseň a malé radosti, ktoré sa snaží Nikolaev vliať do svojho príbehu sú práve touto snahou znásilnené. Výsledkom je rozbitý príbeh, ktorý stratil svoje čaro nedotiahnutým vykreslením atmosféry a postáv a následne sa topí sám v sebe. Nemôžem ani nejako výraznejšie prihliadnuť na vizuál filmu, hoci práve táto stránka drží Kousek nebe na 4/10. Nepomohla ani dodatočná dramatizácia prostredníctvom hudby, ktorá vo svojich najdramatickejších momentoch jednotlivé scény skôr udusila, než im pomohla.
Myslím, že o nič neprídete, ak si počkáte, kým Kousek nebe vyjde na DVD/VHS, alebo ho bude vysielať niektorá televízna stanica. Na malej obrazovke sa totiž stratí ambícia "malého veľkého" filmu a budú ľahšie akceptovateľné prešľapy scenára, réžie a aj herectva. A Kousek nebe sa snáď na menšom "plátne" stane naozaj tým malým filmom, ktorý nám distribútor predkladá.
Kousek nebe (ČR, 2005, 85 min.) Réžia: Petr Nikolaev. Scenár: Jiří Stránský. Kamera: Martin Duba. Hudba: Martin Smolka. Hrajú: Táňa Pauhofová, Jakub Doubrava, Petr Forman, Karel Zima, Zuzana Stivínová, Ondřej Vetchý, Pavel Zedníček, Pavel Landovský, Vladimír Javorský, Josef Somr, Lenka Vychodilová