Keď Erik zdedí prepychovú, ale neúnosne nákladnú vilu, okamžite sa rozhodne, že ju predá. Jeho krásna a spoločenská manželka Anna má ale lepší nápad – podeliť sa o priestor aj účty s priateľmi a vytvoriť tak pestrú a zábavnú komunitu, v ktorej sa už nikdy nebudú nudiť. Napriek nápadnej nesúrodosti nových členov tejto neortodoxnej domácnosti spočiatku všetko ide naozaj ako po masle.

Spoločné radovánky aj zdieľanie smutných okamihov, všetko s bohémskou bezstarostnosťou a vierou v rovnocennosť všetkých zúčastnených. Atmosféra sa ale zmení v okamihu, keď sa Erik zapletie so svojou študentkou Emmou. Thomas Vinterberg zasadil svoj najnovší film do polovice 70.rokov minulého storočia a čerpá v ňom aj z vlastných životných skúseností.
KINEMAVIDEO3959.
Žiť na hromádke so skupinkou cudzích ľudí, to je nápad, ktorý asi väčšine z nás príde fajn tak maximálne do tridsiatky. Potom už prirodzene tiahneme skôr k súkromiu, stabilnému zázemiu a vlastným rituálom. Náš prah tolerancie začína klesať priamo úmerne s našou potrebou neustále sa obklopovať spoločnosťou. Komuna je originálnou štúdiou medziľudských vzťahov v situácii, kedy sa tieto nepísané pravidlá porušia. Aspoň to tak spočiatku vyzerá.

V centre diania stojí rodina architekta Erika, televíznej hlásateľky Anny a ich dospievajúcej dcéry Freji. Krízu spôsobenú Erikovou neverou prežívajú pred zrakmi empatických a dobroprajných, no predsa len cudzích ľudí, a tak je iste na mieste očakávať vyhrotené a emotívne situácie. Potenciál plynúci z rôznorodosti členov komuny (manželia s chorým synom, nezamestnaný precitlivelý cudzinec, frivolná kamarátka atď.) však ostáva absolútne nevyužitý. Lepšie povedané, film ho využíva iba v odľahčených situáciách, kde vlastne o nič dôležité nejde. Vo chvíľach ozajstného napätia a hroziacich konfliktov funguje komuna priam idealisticky súdržne – ako perfektne zladený zbor, celistvá entita s jednotným názorom a poslaním. Po troche googlenia divák príde na to, že režisér a scenárista Thomas Vinterberg v takomto prostredí kedysi sám vyrastal - a z jeho najnovšieho filmu možno usudzovať, že sa mu to páčilo. Miesto prekvapivých zvratov a trefnej spoločenskej kritiky teda tento krát čakajte skôr zromantizovanú obhajobu tohto neobvyklého životného štýlu.. Nie je to nepríjemné, no je to, skrátka, tak trochu nuda.

Našťastie túto nezáživnosť celkom slušne kompenzuje postava Anny (stvárnená výbornou Trine Dyrholm, ktorej výkon právom ocenila porota Berlinale Strieborným medveďom). Z tej sa vlastne postupne vykryštalizuje hlavná postava celého príbehu – to ona je hybnou silou všetkých zlomov a kľúčových rozhodnutí a leží na nej aj 90- percent emočnej podstaty filmu. Film je vlastne záznamom je neľahkého prerodu – od naivného optimizmu a sebavedomia až k trpkému zisteniu, že aj jej vlastná slobodomyseľnosť má svoje neprekonateľné hranice.
Komuna, o ktorú sme na začiatku predpokladali, že pôjde vo filme najviac, tu však vlastne zohráva len úlohu akejsi kulisy. Poskytuje síce alibi niektorým dôležitým zvratom, ktorým by možno divák inak veľmi neveril, no v hĺbke podstaty by Annine utrpenie ani vývoj jej rodiny asi nebol v ničom iný ani v štandardnejšom a komornejšom prostredí. Film tak v konečnom dôsledku pôsobí ako zlepenec – toho, čo Thomas Vinterberg svojim divákom chcel ukázať a toho, čo ich dokáže naozaj osloviť, zasiahnuť. Od témy a autora by ste asi čakali trochu viac.
Kollektivet (Dánsko/Švédsko/Holandsko, 2016, 110 min.)Réžia: Thomas Vinterberg. Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg. Hrajú: Ulrich Thomsen, Trine Dyrholm, Fares Fares...