Godardov hlas neutícha ani na sklonku deväťdesiatky. Stále je zvučný, jeho rezonancia stále vyžaduje bdelého diváka nastaveného na podobnú vlnovú dĺžku. A tou je najmä otvorenosť experimentálnym a ťažko čitateľným formám vyjadrovania. Zakladateľ francúzskej novej vlny tak nezostáva nič dlžný svojej povesti ani vo veku, keď už druhý bilancujú svoj život.

Rekapituluje však existenciu celého ľudstva a opäť prináša zložitý manifest, v ktorom podrobuje spoločnosť kritike. Doposiaľ sa ako správny revolucionár nezmieril s chodom sveta a začal mobilizovať. Jeho najničivejšími zbraňami sa tentoraz stávajú tie najväčšie umelecké diela, a ako to už uňho býva zvykom, povolal ich do boja. A opäť celkom efektívne. Použitými citáciami starých diel prepisuje staré a vkladá do nich nový význam, spája nespojiteľné a vytvára nové kontexty.
V jeho rukách ožíva inovatívna podoba stredovekého palimpsestu. Postmoderným prepisom ožívajú nielen Adam a Eva z Masacciových fresiek, ale aj Delacroixova Sloboda vedie ľud. Nedovolí, aby ľudstvo vyhnané z raja bolo zatlačené do kúta, ale zasadzuje sa o jeho slobodu. Síce nešetrí kritikou ničivej povahy ľudskej rasy, no zároveň ju povyšuje vďaka schopnosti stvoriť diela výtvarného, filmového i hudobného umenia s nadčasovou hodnotou.
KINEMAVIDEO4934.
Svojho diváka trápi dešifrovaním súvislostí náročného filmového rébusu. Kladie naňho vysoké nároky a predpokladá veľký všeobecný rozhľad. V piatich kapitolách s nekonvenčnou štruktúrou cituje Keatona, Buñuela, Wellesa, Hitchcocka či Felliniho a vytvára podivnú koláž obrazov. Už hľadanie kľúča k pochopeniu jeho filmového výkladu môže byť však cieľom. Dá sa v ňom ľahko zablúdiť, no akákoľvek cesta von môže byť tá správna. Netreba sa vzdať už na začiatku, ale trpezlivo sledovať jeho indície.
Jeho vyjadrovanie je ťažko uchopiteľným systémom znakov, semiotickým fenoménom či rekonštrukcia dekonštrukcie. Vedený Brechtovým presvedčením, že „ jedine fragment má punc autenticity“, podobne ako v predchádzajúcich snímkach, naposledy Socializmus a Zbohom jazyku, štiepi a rozkladá celky, aby sa dostal k podstate. Úlomky sa v jeho rukách stávajú celkom a rozpínajú sa, aby nás pohltili. Skrz ne na nás prenáša svoju frustráciu, hnev a znechutenie z deštruktívnosti ľudského pokolenia. Vo svojom kaleidoskope pritom ostáva verný svojej ľavicovej orientácii a tentoraz sa nevyhol kritike túžby po moci prostredníctvom arabského sveta.

Jeho 45. film je opäť raz vo všeobecnosti divácky neatraktívnou filmovou esejou, no zato bohatým filozofickým obrazovým traktátom. Jean-Luc Godard už dávno rezignoval na príbeh, potrebu zaujať pútavou priamočiarou dejovosťou odvrhol spolu s ďalšími filmovými konvenciami. Oveľa radšej sa ako typický samoľúby umelec necháva strhnúť vlastnými výrazovými maniermi. Sčasti preto treba haniť jeho neustálu potrebu povyšovať formu nad obsah. Ten sa preto často stráca v zhluku všemožných samoúčelností.
Rozplývať sa len nad jeho originalitou nie je preto celkom na mieste. Hoci stále má čo povedať, zdá sa, že niekedy nevie ako a skrýva sa za roztrieštenú sofistikovanosť. Zmysel však možno nájsť aj v nezmysloch a ich prepájaním naozaj otvára zaujímavé otázky. Film s absenciou hercov si tentoraz vystačí len s rozprávačom zosobneným samotným autorským tvorcom, čím takisto naznačuje narcistický prístup francúzskeho experimentátora.

Invenciu ctí neustále bez toho, aby ho hnala túžba po modernosti. Jednoducho je iný, vždy bol a vždy bude. Nikdy nebol jednoduchý a priamočiary ani nikdy ním byť nechcel. Svojráznosť ho odlišuje, a aj z toho dôvodu boli jeho filmy vždy povinnou jazdou pre každého cinefila. A hoci to nie je plynulá jazda, je možné na nej spoznávať neznáme miesta a cibriť si vlastné pozorovacie a interpretačné schopnosti.
O to väčšiu radosť prináša, ak dekódujeme na prvý pohľad nepreniknuteľné výpovede. Je oveľa interaktívnejší ako ktorýkoľvek iný artový tvorca a pri sledovaní najnovšieho kúsku opäť vyžaduje jasnú myseľ. Neostáva preto nič iné, ako otvoriť sa neobvyklej filmovej eseji tak, ako to urobila porota na minuloročnom festivale v Cannes a prvýkrát v histórii mu udelila špeciálnu Zlatú palmu.
Le Livre d´image (Francúzsko, 2018, 90 min.)Réžia: Jean - Luc Godard. Scenár: Jean - Luc Godard. Hrajú: Jean - Luc Godard, Dimitri Basil