TEXT JE INTERPRETÁCIOU FILMU A VYUŽÍVA ANALÝZU PRÍBEHU

Hneď v úvode filmu Klient sledujeme rúcajúci sa bytový dom, apokalypticky pôsobiaci obraz, zapríčinený, ako sa neskôr dozvieme, neznalosťou alebo bezohľadnosťou vedľa pracujúcich stavbárov. Tento úvodný obraz je azda tým najvýstižnejším komentárom vo vzťahu k nasledujúcemu dianiu i stavu iránskej spoločnosti. Sledujeme tu totiž rozpad starého, pokojného a azda aj harmonického spôsobu života, prostredníctvom necitlivého zásahu zvonku. Môžeme sa len dohadovať, či ide iba o štartér rozprávania, alebo tu sledujeme interpretáciu života bežných iránskych občanov, ktorým neustále zasahuje do života nejaká väčšia, cudzia moc.
Bez ohľadu na to, či budeme túto scénu interpretovať takýmto spôsobom, z nasledujúceho deja je zrejmé, že postavám do života skutočne zasahujú náboženské reštrikcie a spoločnosť ovládaná dogmami a predsudkami. Farhadiho Klient totiž rozpráva príbeh o dusivej, strachom a predsudkami presiaknutej atmosfére v súčasnom Iráne. Nie však v nejakej bohom zabudnutej, chudobnej dedinke, ale v modernom meste, navyše v prostredí vyššej strednej vrstvy. Psychika jednotlivca je tu stále pod tlakom spoločnosťou presadzovanej náboženskej morálky a atmosféry strachu.
KINEMAVIDEO4205.
Hlavnými postavami Oscarom oceneného filmu Asghara Farhadiho sú Emad a Rana, manželský pár, ktorý hrá v amatérskom divadle, kde sa práve nacvičuje adaptácia hry Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho. Po zničení svojho domova sa musia presťahovať do nového bytu. Až príliš neskoro zistia, že predchádzajúca nájomníčka bola prostitútka a do bytu si pozývala svojich klientov. Rana raz v noci otvorí dvere, pri ktorých niekto zvoní, mysliac si, že je to jej manžel. Avšak nie je.
Vedúcu úlohu hrá v príbehu najmä divadlo. Nejde však len o amatérske divadlo, v ktorom Emad a Rana pôsobia ako herci. Divadlo je kľúčovým slovom aj v prípade ich bytu, ich životov a ústrednej zápletky. Byt, do ktorého sa presťahujú, v sebe stále ukrýva nábytok po bývalej nájomkyni. Jej minulosť, "rekvizity" a priestor bytu predstavujú divadlo, do ktorého prichádza klient a rozohráva sexuálnu scénu, ako už niekoľko krát predtým. Žiaľ, herečka je iná. Rovnako divadelné sú aj životy oboch hrdinov. Neustále musia nosiť spoločenskú masku, aby, nedajbože, susedia či policajti niečo nezistili, nezačalo sa o nich šuškať a zmýšľať zle. Spoločnosť do súkromných vecí neradno ťahať a tak namiesto tváre nastupuje maska. Samotný "klient" zasa pripomína starého Willyho z Millerovej hry, zbabelca, podvádzajúceho svoju manželku.

Práve na doskách týchto "divadiel" môžeme najlepšie sledovať podstatu iránskej spoločnosti. Amatérske divadlo trpí kvôli cenzorským zásahom - úplne zahalená žena môže len ťažko pôsobiť prirodzene pri milostných scénach. Byt má kvôli bývalej nájomkyni nepríjemné tajomstvo, ktoré je Emadovi a Rane radšej zamlčané. Možno keby sa to dozvedia skôr, boli by ostražitejší, alebo by tam radšej ani nešli bývať. Keď násilník zbadá, že v kúpeľni nie je prostitútka, zľakne sa toho, že by sa o jeho excesoch dozvedela rodina i celá spoločnosť a tak ju radšej omráči. A ústredná dvojica zločin radšej neoznámi na polícii, pretože by mohli Ranu považovať za zneuctenú a na ich rodiny by mohla padnúť hanba. Následné Emadove zurvalstvo pri odhaľovaní zločinu má pre zmenu podobu až akejsi krvnej pomsty.
Každá z postáv je pod vplyvom týchto reštrikcií a predsudkov a zároveň ich svojim správaním napĺňa a tým aj pomáha spravovať a udržiavať pri živote. Všetci preventívne cítia hanbu, vinu i hnev za niečo, čo sa vlastne ani nestalo. V takomto svete sa pre subjekt stáva irelevantným, ako sa cítia ostatní. A tu sa už okľukou vraciam k úvodným slovám o zbúranom dome, strate harmónie a reštrikciám. Samozrejme, toto nemožno vzťahovať len na Irán či moslimský svet. Správanie založené na predsudkoch a prchkých súdoch je prítomné aj v sekulárnej spoločnosti, akurát možno menej výrazne. Z tohto pohľadu je teda snímka univerzálna a otvorenému divákovi môže pomôcť zamyslieť sa aj nad svojimi problémami.

Klient je skrátka ďalšou precíznou Farhadiho štúdiou iránskej spoločnosti a života jednotlivcov v nej, v ktorej rozpráva o dôležitých a univerzálnych témach, a to všetko na divácky atraktívnom pôdoryse detektívneho žánru. Hoci sa snímka odohráva len v uzavretých priestoroch bytov, chce sa dodať, že rovnako uzavretých ako postavy, ambivalentné morálne problémy, reštriktívna atmosféra, pátranie po páchateľovi, prepájanie divadla a reality a eskalácia napätia, vytvárajú z filmu mimoriadne bohatý a intenzívny zážitok.
Forushande (Francúzsko / Irán, 2016, 125 min.)Réžia: Asghar Farhadi. Scenár: Asghar Farhadi. Hrajú: Taraneh Alidoosti, Shahab Hosseini, Babak Karimi...