Zhang Yimou je režisér mnohých tvárí. Pojem histórie a historickosti nachádza v jeho filmoch mnohostranné vyjadrenie: historické (komorné) drámy, príbehy reflektujúce minulosť, súdobé kritiky systému, legendy... Podobne aj štylizácia príbehov prechádza od neorealisticky skromnej, špinavej, bez viditeľne umelého svietenia až po vizuálne orgie farieb, svetla, pohybu, s plochami červenej, žltej a zelenej, s ktorými kontrastujú alebo splývajú postavy svojimi kostýmami. Na rozdiel od iného “maliara” Wonga však Zhang nevytvára akvarely, “rozpustené” obrazy a spomalenie pohybu nie je preňho nástrojom zintenzívnenia jemnosti a krehkosti, prípadne smútku emócie, ale skôr koncentráciou jej momentálnej sily a až deštruktívnej energie. Kde je Wong únikový, tam je Zhang fyzický.

Pomerne kľúčovým pojmom štylizácie Zhangových filmov je rituál či obradnosť. Môže mať podobu úpravy zovňajšku postáv, najmä zapínania a pripínania, česania, zahaľovania, ale i vyzliekania a v neskorších filmoch aj ladného zhadzovania zvrškov. Sú to aj presne koordinované pohyby postáv vo vzťahu jedna k druhej a následne oboch voči priestoru, rešpektujúc nielen jeho geometriu, ale aj farebnosť a osvetlenie. V Hrdinovi, Klane lietajúcich dýk a aj v Kliatbe zlatého kvetu si Zhang otvorene “zjednodušuje” prácu zapájaním choreografií tanca ako súboja a súboja ako tanca; kolektívne postavy – služobníctvo, vojaci, bojovníci, davy sa následne stávajú tanečnými formáciami. Vo viacerých prípadoch je tento prístup akousi autorskou vizualizáciou dvorskej (palácovej) etikety. Koordinovaný pohyb je zároveň prostriedkom rytmizácie.


Kliatba zlatého kvetu je svojím spôsobom kumuláciou viacerých prístupov z predchádzajúcich Zhangových filmov, čo do zamerania príbehu po ose privátne – verejné (politické). Prechod, postup po tejto línii ju rozdeľuje do dvoch častí. V prvej prevláda klaustrofóbia, tiché (u)trpenie. Buduje sa sieť súkromných vzťahov vášne a nenávisti prameniacej najmä z minulosti a jej (ne)poznania. Druhá časť následne viaceré z týchto vzťahov ukazuje vo svetle šialeného pokusu o coup d'état. Súkromné intrigy sa dostávajú za hranice stien domu a individuálne strety sa menia na strety armád a bojových jednotiek.
Film má nakročené k zaujímavej línii v rozširovaní príbehu od bludiska chodieb paláca, kde je každý sám, izolovaný alebo izolovateľný až po scénu na dvorane paláca, kde sa jednotlivé stáva masovým. Cisársky palác je z hľadiska architektúry ideálnym miestom viacnásobne vrstvených intríg. Tenkosť jeho stien a provizórnosť “dverí” je kompenzovaná neprehľadnými bludiskami chodieb, odlíšiteľných jedna od druhej len spôsobom ich výtvarného riešenia. Kliatba zlatého kvetu tak využíva prirodzenú ambivalenciu tohto priestoru, kde je počuť a vidieť všetko a rovnako všetko môže ostať utajené.
Prechod od komorného k veľkolepému sa deje postupným nabaľovaním a odkrývaním ďalších a ďalších informácií o vzťahoch a o tom, kto čo vie a kto predstiera, že nevie, len aby získal výhodu a prečo to všetko robí. I tak sa v tomto procese objaví pár náhlych skokov narúšajúcich jeho plynutie. Všetko  vrcholí v štýle gréckej drámy s fascinujúcou ukážkou o povahe pomsty: napriek príprave sa divák zrazu ocitá pred scénou, ktorá prekonáva očakávania a preklápa sa miestami až do frašky. 


Výtvarná štylizácia Kliatby zlatého kvetu vo viacerých okamihoch prekračuje hranicu malebného a stáva sa samoúčelnou a prázdnou. Akoby bola len režisérskym rituálom bez toho, že by bola súčasťou rituálu súvisiaceho s príbehom (teda, že by spoluvytvárala hladkú masku utajovania apod.). Tiež, niektoré spomalenia či predĺženia trvania záberov ústia do mierne parodického efektu. Vizuálne mnoho spolu s príbehovým mnoho - je tak miestami až príliš. To samozrejme neznamená, že by snímanie – komponovanie záberov, práca so svetlom, a strih neboli precízne a úchvatné a že by si Zhang odpustil naozaj krásne fotografie Gong Li.
Gong Li a Chow Yun-Fat vytvárajú svojimi tvárami úžasné masky. Predsa len občas presvitne, že si nie sú istí, čo presne to maskujú. Aj tak je medzi oboma neuveriteľná chémia, ich dialógy a repliky, občas zbytočne výslovné, v spojení s ich výrazom len získavajú. Asi by ani nevadilo, keby Kliatba zlatého kvetu bola postavená len na ich vzájomnej interakcii. Dodávajú svojim postavám gracióznosť v strnulosti.  Charakter herectva je zachovaný aj v prípade hereckých predstaviteľov princov (Chou Jay, Liu Ye a Quin Junjie). Je to jednak individuálnou schopnosťou hercov, ale i Zhangovým citom pre vedenie hercov, ktorí akoby sa stávali “len” ďalšou zložkou v kompozícii obrazu: krásni a precízni.
Kliatba zlatého kvetu je krásna. Vo veľkoleposti však mizne emocionálny obsah vzťahov a vizuálna pútavosť stráca oporu v príbehu a stáva sa prázdnou manierou režiséra. Paradoxne zdôrazňuje umelosť niekoľkých riešení a motivácií. Oná krása v konečnom dôsledku kontraproduktívna. Ako “obyčajná” dráma by si Kliatba získala asi viac sympatií. Takto je to okolo priemeru.
Man cheng jin dai huang jin jia (Čína/Hongkong, 2006, 114 min.) Réžia: Zhang Yimou. Scenár: Zhang Yimou, Wu Nan, Bian Zhihong. Kamera: Zhao Xiaoding. Hudba: Shigeru Umebayashi. Hrajú: Chow Yun-Fat, Gong Li, Jay Chou, Liu Ye, Chen Jin, Ni Dahong, Li Man, Qin Junjie