Filmografia autorskej dvojice Hřebejk – Jarchovský je u nás synonymom tragikomického „čecháčkovstva“ naprieč rôznymi etapami a politickými režimami 20. storočia. Hrdinovia boriaci sa limitmi vlastnej nedokonalosti, rodinné konflikty vrastené do „blbej“ spoločenskej situácie prikryté oparom zjemňujúceho humoru. Ku koncu už ale čoraz viac kľučkovania a fórov a čoraz menej viditeľnej snahy vyjadriť sa ku skutočnosti bez kompromisov. Po vieweghovskej studnici bezzubého humoru (Nestyda) sa režisér vracia spojazdniť osvedčený tvorivý tandem a s Jarchovským tentoraz tnú do živého. (Pelíšky obrástli tŕním a Pupendo „šimrá“ dvestoštyridsiatimi voltami.)





 
 
Kawasakiho ruže je jednoznačne celkom iná liga na neveľmi úrodnom ihrisku vyrovnávania sa s minulosťou. Nemusíme byť za každú cenu zhovievaví a obrusovať hrany viny (či už individuálnej alebo kolektívnej), aby bolo zrejmé, že aj kolaboranti a oportunisti boli občas ľudia so zjazveným svedomím. A že pod zviera(jú)cimi kazajkami morálnych autorít spoločnosti vláčili svoje poklesky neustále so sebou. Jedným z takých je aj renomovaný psychiater Pavel Josek, objekt pripravovaného dokumentárneho portrétu. Spolu s manželkou Janou boli počas komunizmu aktívnymi článkami politického odboja. Súčasnú hladinu rodinného súladu narúša muž ich milovanej dcéry Lucie, ktorý je zároveň zvukárom pri spomínanom nakrúcaní. Jeho paranoidné sklony sa prejavujú v pohŕdaní a zášti predovšetkým voči svokrovi. Považuje ho za snoba a nabubrelého „majiteľa pravdy“. Sám trpí komplexom menejcennosti a pocitom viny voči manželke, ktorú dlhodobo podvádza s kolegyňou. Príležitosť zdrvujúco obhájiť svoje presvedčenie sa mu naskytá vo chvíli, keď dostane do rúk pôvodný, necenzurovaný spis ŠtB, usvedčujúci Pavla Joska z donášačstva. Úvodnú dejovú liniu postavenú na nevere zrazu strieda príbeh viny omnoho hlbšej a ničivejšej.




Poznanie pravdy rozpúta drámu nielen v rodinnom kruhu, ale paralelne máme možnosť sledovať, ako sa s ňou vyrovnáva filmový štáb v procese nakrúcania. Namiesto senzačného odhalenia prvého plánu, ktorými nás denne bombardujú médiá, idú jeho členovia cestou odkrývania rôznych uhlov pohľadu, tesania skutočnosti vo viacerých rozmeroch (de facto ich stanovisko možno stotožniť so stanoviskom tvorcov Kawasakiho ruže). Na scéne sa objavuje obeť - sochár a emigrant Bořek žijúci vo Švédsku; a tiež mozog celej operácie - dožívajúci eštébák s mimoriadnymi schopnosťami v oblasti vedenia výsluchov. Nasledujúce scény vzájomných konfrontácií hodnôt naznačujú, že morálka nie je starožitná skrinka na kľúčik s jedinou obohratou melódiou, ale skôr proces neustálej voľby v každom momente, s nutnosťou niesť dôsledky.

Čo je na Kawasakiho ruži strhujúce, je centrálna téma a hĺbka ponoru do nej. Scenárista a režisér ju obostlali bočnými dejovými motívmi, o ktorých opodstatnenosti možno polemizovať. Je to predovšetkým nevyrovnaná úvodná tretina. Postava zaťa spočiatku vyznieva ako ústredná. Po tom, čo poslúžil ako katalyzátor ostáva jeho dráha uťatá a už nepokračuje. Vrcholná záverečná spoveď Joska, by sa dala označiť za nezlučiteľnú s realitou, keby v nej nezaznievala túžba po aspoň symbolickej očiste kolektívnej duše od nahromadených diagnóz. 


Režisér sympaticky stavil na rozklad pátosu, s akým sa zvyčajne riešia etické dilemy. Momenty, ktoré na ňom začínajú budovať, strieda okamžité spochybnenie, vytriezvenie. Po Joskovom výstupe očakáme salvu emócií a rozpakov. Odstrihne ho však banálny rozhovor Bořka s poľskou turistkou. Precítený prednes Skácelovej básne „Píseň o nejbližší vině“, ktorú psychiater plánoval do výstupu zahrnúť, zase zhodnotí jeho žena slovami: „je to patetické a nepochopili by to“. Z pôdorysu vážnej výpovede občas vyčnievajú relikty niekdajšej snahy poskytnúť divákovi ilúziu vykúpenia prostredníctvom smiechu. Ich vtipnosť však väčšinou nie je sebestredná, ale prirodzene vyplýva z vypätých situácií.       Kľúč k interpretácii názvu filmu sa skrýva v príbehu japonského umelca, ktorý po úmrtí svojej rodiny počas teroristického útoku v metre, stratil schopnosť tvoriť (maľovať ruže). Jej záverečné obnovenie má byť akýmsi metaforickým potvrdením zázraku vykúpenia hlavných hrdinov, otvárajúce cestu novej budúcnosti.
Je na vás, ako na Hřebejkov idealizmus, resp. liečbu filmom zareagujete. Čím si môžete byť istí, sú výnimočné herecké výkony Ladislava Chudíka (primár Sova v diabolsky prevrátenej inkarnácii), Martina Hubu, Daniely Kolářovej a pozoruhodne autentického neherca, svetoznámeho fotografa Antonína Kratochvíla v roli emigranta Bořka. Prehovoriť o totalite cez prizmu súčasnosti, a o to komplexnejšie. Jedna z možných ciest, ako uskutočniť to, čo sa ani u nás zatiaľ veľmi nedarí – konečne sa pozrieť do zrkadla vlastných dejín a nezblázniť sa z toho.  
Kawasakiho růže (ČR, 2009, 95 min.) Réžia: Jan Hřebejk. Scenár: Petr Jarchovský. Kamera: Martin Šácha. Strih: Vladimír Barák. Hudba: Aleš Březina. Hrajú: Martin Huba, Daniela Kolářová, Lenka Vlasáková, Ladislav Chudík, Antonín Kratochvíl, Petra Hřebíčková, Milan Mikulčík, Isao Onoda