Tvorba klasika poľskej kinematografie Andrzeja Wajdu sa tiahne naprieč niekoľkými dekádami a jej tematický záber je veľmi široký. Počinom z roku 2007 sa režisér vrátil k udalostiam z druhej svetovej vojny, konkrétne k masakre v Katynskom lese, pri ktorej prišli o život tisícky dôstojníkov poľskej armády a predstaviteľov inteligencie.

                


Wajda akoby nadviazal na vlastné preslávené diela ako Kanály (1956), Popol a diamant (1958) či Krajina po bitke (1970): v nich tiež vykreslil situáciu vo vojnou gniavenej krajine, respektíve atmosféru v krajine, kde ostali len trosky a práve na tých treba vybudovať slobodné Poľsko. A hoci je časopriestorové ukotvenie menovaných filmov prakticky totožné, bližšiemu porovnaniu sa tu nebudem venovať. Pri nakrúcaní Katyne do hry vstúpila ešte jedna zásadná skúsenosť: v lese zomrel aj Wajdov otec; tento fakt však uvádzam viac-menej iba ako zaujímavosť. 


Prvotnou otázkou pri uvažovaní o Katyni by mohlo byť, aký postoj tvorca zaujal k tragickým udalostiam a akým umeleckým jazykom ho tlmočil divákovi. Pri hľadaní odpovede je vari namieste sa najprv pozastaviť pri štruktúre diela. Dej je situovaný do obdobia september 1939 – január 1945: vpadneme in medias res do udalostí iba pár dní po vypuknutí vojny. V úvodnej scéne Wajda inscenuje stret dvoch skupín poľských utečencov na moste, pričom jedni majú za chrbtami Nemcov, druhých prenasledujú Rusi. Akoby už tu, v prvých minútach bola sprítomnená celá tragika situácie Poliakov počas vojny, nevedeli, ku komu sa obrátiť, komu adresovať výkrik o pomoc pred agresorom. Ten sa totiž neľútostne valil z jednej aj druhej strany a národ sa tak ocitol v zóne, skadiaľ niet úniku. A hoci propagandistické mechanizmy oboch útočníkov fungovali naplno a vyhlasovali „my sme váš jediný priateľ, k nám sa utiekajte“, skutočnosť bola celkom iná.
Z chaosu ustráchaných tiel na moste si kamera vyberie niekoľko tvárí a na tých na chvíľku spočinie: medzi nimi je mladá Anna (Maja Osztasewska), zúfalo hľadajúca svojho manžela, armádneho dôstojníka, či pani generálová (Danuta Stenka). Wajda sa divákovi snaží sprostredkovať a sugerovať práve pohľad žien – k Anne a pani generálovej sa v priebehu rozprávania pridá ešte jedna výrazná hrdinka – ktoré sledujú dianie z odstupu (priestorového, rozhodne nie emocionálneho). Nejde tu teda o vojnový veľkofilm plný spektakulárnych bojových scén, ale skôr o vypätú drámu niekoľkých protagonistiek, zvieraných monštruozitou vojnovej mašinérie, odlúčených od milovaných mužov. Ich osudy sa odvíjajú ďaleko od predných línií konfliktu, no intenzita ich skúseností je rovnako ohromujúca. 


Štýl, akým Wajda pristúpil k takto rozvrhnutej látke, je mimoriadne dynamický. Udalosti nasledujú jedna za druhou vo veľmi vysokom tempe a vyvíjajú tak na pozorovateľa nápor, nenechávajú ho vydýchnuť. Je celkom možné, že pri chvíľkovej strate pozornosti divákovi unikne dôležitá informácia a bude mať problém zorientovať sa v prebiehajúcom deji. A hoci dialógy sú tu (najmä v tých najvypätejších scénach) dôležité, mnoho orientačných bodov nám tvorcovia poskytujú výlučne v obrazovej rovine. Kamera Pawła Edelmana je veľmi pohyblivá a využíva širokú škálu vlastných výrazových prostriedkov (roztrasené snímanie z ruky, švenky, jazdy), čím zvýrazňuje napätie jednotlivých scén, resp. momenty pokoja, strih následne precízne rytmizuje jednotlivé obrazy v rámci väčších jednotiek rozprávania (scén, sekvencií).
Katyň je v danom kontexte film celkom zásadného významu. Zúčtovanie s národnou traumou je tu podané strohým, moderným a umelecky hodnotným spôsobom. Téma môže diváka naplno pohltiť a jej spracovanie, na hony vzdialené uplakanosti či naivnej sentimentalite, svojim tvorcom rozhodne hanbu nerobí.
Katyń (Poľsko, 2007, 118 min.) Réžia: Andrzej Wajda. Scenár: Andrzej Wajda, Władysław Pasikowski, Przemysław Nowakowski. Kamera: Paweł Edelman, Marek Rajca (septembrová sekvencia). Hudba: Krzysztof Penderecki. Strih: Milenia Fiedler, Rafał Listopad. Hrajú: Andrzej Chyra, Maja Ostaszewska, Artur Żmijewski, Danuta Stenka, Jan Englert, Paweł Małaszyński, Magdalena Cielecka, Agnieszka Glińska ...