Rodák z Prešova Ladislav Kaboš začal natáčať svoje dokumentárne filmy už na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy debutoval dielom Starina (1981). V našich kinách bol naposledy uvedený jeho dokument Farby piesku (2015), v ktorom sa Ľuba po smrti svojho manžela rozhodne ostať v jeho rodnej Líbyi a v ktorom práve jej očami sledujeme bratovražednú vojnu v krajine. Avšak Ladislav Kaboš na seba upozornil už skôr a to snímkou Všetky moje deti (2013), v ktorej sa venuje činnostiam kňaza Mariána Kuffu v Žákovciach. A ku Kuffovi sa režisér (našťastie len) parciálne vracia aj vo svojom najnovšom filme, výstižne pomenovanom Kapela.


Kapela mala svoju slovenskú predpremiéru na piešťanskom filmovom festivale Cinematik a do bežnej kinodistribúcie sa dostala 24. októbra 2018. Dej dokumentu je veľmi jednoduchý. Stano Čonka sa rozhodne spolu s chlapmi zo svojej osady založiť kapelu Gypsy Band Lomnické Čháve. Každý z kapely hrá na iný hudobný nástroj. Gitary, bicie a violončelo sa skvelo sa dopĺňajú a ladia takmer ideálne. Manažér Čonka však často čelí problémom, keď hudobne nadaní členovia zoskupenia uprednostňujú pred budúcnosťou kapely radšej praktické záležitosti. Niekoľkokrát sa stane, že svoj nástroj odnesú do záložne, aby získali peniaze na operáciu či iné výdavky spojené so zdravím členov svojich rodín.

Tvorbu režiséra Ladislava Kaboša možno tematicky rozdeliť do dvoch línií. V jednej sa zameriava na sociálnu tematiku (príbehy ľudí v ťažkých sociálnych situáciách), kým v druhej dominuje umenie, a to najmä hudba a architektúra. Režisér natočil napríklad videofilm pre slovenskú speváčku Mariku Gombitovú (Ateliér duše, 1987).
Vo dokumente Kapela sa tieto dve, tematicky odlišné, linky prelínajú do jedného. Zdanlivé prepojenie však nefunguje úplne najlepšie. Z obsahového hľadiska režisérovi a ani jeho tímu nemožno uprieť snahu priniesť na filmové plátno inšpiratívny ľudský príbeh. Samotné úsilie a remeselnícka zručnosť však na dobrý výsledok nestačia. Postupne sa dozvedáme čo to o jednotlivých členoch kapely, ako aj o ich rodinných zázemiach. Hoci sledujeme, ako kapela putuje z vystúpenia na vystúpenie, ako ich reputácia pomaličky zosilnieva a nakoniec ako sa jej podarí dostať sa na jedno z pódií trenčianskeho festivalu Pohoda, niečo dokumentu chýba.

Ľudí niekoľko generácií kapela zjavne baví a prítomnosť hudby si užívajú naplno. Za úspechom stojí nielen ich muzikantská zručnosť, ale tiež fakt, že hrajú klasické „dedinské“ alebo zľudovelé hity (Na čo pôjdem domov a pod.). Manažér kapely sa právom spokojne usmieva. Ale filmovým divákom to nestačí. Spomeňme napríklad nedávny dokument Mareka Šulíka Ťažká duša (2018), v ktorom sa tiež rozoberá hudobný potenciál rómskej komunity – konkrétne smútočné nápevy. Z filmu však oveľa viac cítiť muzikantskú „dušu“. Kabošov film ide po povrchu. Osemdesiat minút po dobrom naštartovaní začne postupne strácať tempo a film sa stane monotónnym a zacykluje sa. Pozornosť diváka sa vytráca.
Ostáva otázkou, koho chceli tvorcovia dokumentu osloviť – etnografov, klubového diváka či verejnosť? Plánovali robiť osvetu, aby sa divák pozrel na rómsku komunitu inak, respektíve zhovievavejšie? Film o tomto nepresviedča. Z Kapely ostáva fádny až rozpačitý pocit. A to je škoda.
Kapela (SR, 2018, 80 min.)Réžia: Ladislav Kaboš. Scenár: Svatava Maria Kabošová, Ladislav Kaboš. Hudba: Gustav Gábor a Gypsy Band Lomnické Čháve...