Jeden z tvorcov Fimfára 2 sa vydáva na samostatnú cestu s niekoľkými poviedkami s bábkami v hlavnej úlohe. Potvrdí svoje kvality?

Jan Balej vytvoril pre druhé Fimfárum jednu z poviedok (Moře, strýčku, proč je slané?) a teraz prichádza s cca hodinovým filmom s tromi poviedkami rozdelenými na ďalšie epizódy či časti. S výnimkou prostrednej poviedky nás pozýva do pochmúrneho sveta s hustou atmosférou českej metropoly, kde študuje ľudské charaktery alebo podivné miesta, v ktorých žijú.
Náplňou pomerne ambiciózna poviedka Ulity je sondou do života obyvateľov jedného domu. Nikto ho nechce a v skutočnosti ani nenavštevuje, pretože vyjsť s domácimi nie je ľahké vzhľadom na ich záľuby a až úchylné aktivity, ktoré tu skryté v bezpečí svojho obydlia predvádzajú. Silné individuality akoby sa predháňali v absurdných hobby – blší cirkus s nie príliš živým hmyzom, lov na medveďa v obývačke (holt, pán má rad loveckú sezónu v každom prostredí), muž obľubujúci zvláštne rituály s mŕtvymi psami a prípadne aj príslušníci cudzích etník či obyčajný narkoman rád skloňujúci kokaín a platobnú kartu vo všetkých smeroch. 


Druhá poviedka Větvička a Ploutvička razantne mení atmosféru celého filmu, keď nastolí obraz zo života dvoch susedov v priebehu štyroch období. Zaujímavosťou je, že hlavnými hrdinami je niekoľkometrová jabloň a kapor. Dvojica prechádza zábavnými i smutnými chvíľami, no napriek prvotnému rozdielu ponúka príjemné pocity pri pučiacej jari, strhujúcich letných momentoch či vianočnej melanchólii. Temnosť si tu vybrala s výnimkou niekoľkých snových sekvencií voľno a ľahší tón je prekvapivo oveľa sugestívnejší ako v predchádzajúcej poviedke s množstvom rozmanitých charakterov.
Finálna poviedka zhodná s názvom celého filmu (Jedné noci v jednom městě) je obsahovo najrozdrobenejšia, hoci sa skladá iba z troch príbehov v okolí zapadnutého námestia. Extravagancia z prvej poviedky sa opakuje a znásobuje vo viacerých podaniach – ak vás zaujíma, čo sa stane, keď si hluchý človek prišije cudzie ucho, navštívite kaviareň so zastaveným časom alebo nadobro prepadnete opojeniu spojenom s absurdným blúznením. Abstraktné podanie tu dosahuje maximum, dá sa povedať, že sa snaží o vyvrcholenie celého filmu a miestami tlačí na pílu všakovakých žánrov ako napríklad poetického hororu.
Bolo by vhodnejšie analyzovať každú poviedku samostatne, no to by museli byť v takej podobe uvedené aj do kina. Lenže Balej nám ich predkladá v celovečernom filme, pri ktorom síce stopáž neprestrelil, ale aj tak sa zdá byť v konečnom dôsledku ťažko únosná. A pretože dosahuje iba 67 minút, je zrejmé, že chyby resp. nedostatky treba hľadať inde. Obsahové vyznenie je dosť náročné vzhľadom na tri poviedky rozdrobené v prvej a tretej časti do troch či viacerých epizód. Spolu je ich takmer desať a hľadať medzi nimi obsahové spojivo je vskutku náročné. Preto je potrebné predsa len vrátiť sa k poviedkam a až potom k celku.


Ulity sa snažia viac-menej vsugerovať myšlienku, že ľudia i zvieratá žijú viac osamelo ako by dali prednosť symbióze alebo si pomáhali navzájom a hľadali spoločné ciele. Môže to byť smutné a táto spoločná myšlienka môže v množstve bizarností zapadať a vy si budete musieť náramne namáhať um, aby ste ju v štyroch piatich podivných segmentoch našli, ale je tam, resp. aspoň ja som ju našiel a tým pádom potvrdil jej existenciu. V tejto časti sa dočkáme viacerých zaujímavých filmárskych kúskov ako napríklad variabilnej kamery. Celkový dojem sa pohybuje niekde na úrovni 6/10.
Větvička a Ploutvička je úplne inou šálkou kávy. Mieru bizarnosti trošku tlmí a napriek prvotne zvláštnemu priateľstvu je zaujímavou a hrejivou ukážkou priateľstva v priebehu jedného roka. Oproti prvej poviedke vzbudzuje úplne iné pocity, hoci s jednou nocou či jedným mestom nemá spoločné prakticky nič. Je však paradoxne najlepšia (7/10), pretože po nej sa film ponára...
...do skutočnej Jedné noci v jednom městě a má vyvrcholiť. Schválne píšem, že má, pretože posledná trojica mini príbehov je do jednej poviedky dosť násilne spojená a hoci sa tu určité pointy nachádzajú (vrátane určitého prekvapenia), konzistencia finále nie je príliš silná a potvrdzuje sa tu celkový rezultát filmu prameniaci z celej ťažkopádnej hodinky či z každej minútky (pokus o finále – 3/10).


Forma tu jednoznačne prebíja obsah. Ten nie je príliš vrstevnatý a dokonca práve v poslednej tretine filmu ani zaujímavý a miestami sa vám môžu opakovať niektoré zámery a postupy z prvej tretiny. Ak by ste videli každú poviedku samostatne, napríklad v televízii, zvládli by ste ju vydýchať bez problémov. Ale film ako celok má problém, ktorý si zapríčinil sám... Vloženie prostrednej poviedky s inou atmosférou pomáha po dobu jej trvania. Kvalita sa zvyšuje, tempo trošku zrýchľuje. A potom príde finálna časť, ktorá je strašne zdĺhavá, neprinesie už nič nové a naopak, film odkopáva do samoúčelných momentov. Je skutočne prekvapivé zistiť, že aj 67-minútový film sa dokáže neskutočne vliecť a počas celej stopáže zaujať iba niekoľkými pohybmi kamery či nápadmi. Bábky sú animované slušne, to určite áno, ale tam formálna časť nadlho končí. A pretože obsah je dosť slabý a rozhodnutie necháva na divákovi, ktorý sa medzitým dokázal podaním mierne otráviť, má často problémy aj so svojou formou. Nehovoriac o skupine divákov zbožňujúcej bábkové filmy iného druhu (napríklad Tima Burtona) – tá môže byť podaním nemilo prekvapená a ťažko film dopozerá vôbec do konca.
Jedné noci v jednom městě je papierovo zaujímavý kúsok snažiaci sa nadviazať na dvojicu filmov Fimfárum, no jeho zvláštny, nepatrične kontrastný, rozdrobený a schválne zakrytý obsah snahu rozbíja a aj po stránke formy je skôr miernym sklamaním ako sviežim závanom do českej či svetovej kinematografie, kde hlavnú rolu hrajú bábky.
Jedné noci v jednom městě (ČR, 2007, 74 min.) Réžia: Jan Balej. Scenár: Jan Balej, Ivan Arsenjev. Kamera: Miloslav Špála. Hudba: Tadeáš Věrčák. Animácia: Alfons Mensdorff Pouilly. Námet: Jan Balej, Ivan Arsenjev. Literárna spolupráca: Michal Bureš