Minule som dostal podivný nápad ozvať sa pár bývalým slečnám z mladosti, že ako sa majú a či sa oplatí s nejakou dať dohromady. U niektorých sa po 10-15 rokoch našiel skvelý potenciál, inde city dávno vychladli. Hrdinovia Jedného dňa na rozdiel odo mňa vydržali pri každoročnom stretávaní – a rovno 20 rokov. V ten istý deň sa stretávali na káve či skočili do divadla, medzitým pokecali, ako sa majú a pridali zážitky s úspechmi či sklamaniami vrátane ľúbostných momentov. A po dvoch dekádach zisťujú, že je na čase prestať stále odbiehať a ostať aj dlhšie ako 24 hodín...


Pôvodný nápad na tvorbu vzťahu s relatívne jasnou pointou (po rokoch sa asi dajú dokopy) je celkom svieži a treba oceniť, že sa snaží vymaniť z niektorých typických škatuliek súčasne a darí sa mu získať pozitívne body v mnohých. Už samotný žáner sa vymyká typickej kombinácii rom-kom, kde sa hrdinovia schádzajú a rozchádzajú len podľa vôle scenáristov, svojich nesprávnych rozhodnutí a vstupov vedľajších postáv (viď. zvláštné prešľapovanie v júnovej komédii Tvoj snúbenec, môj milenec). Iste, distribútor sa vás snaží nalákať na to typické – ale krása spočíva práve v opačnom postupe, hoci práve o schádzanie a rozchádzanie nie je núdza.

Jeden deň je predovšetkým sonda, ktorú ocenia primárne tí z nás, ktorí niekoho dobrých 20 rokov poznajú a aspoň na chvíľu o ňom uvažovali ako o partnerovi, eventuálne s ním aj taký či dlhší čas žijú. Pohľad na životy dvoch hlavných postáv a ich epizódy na jednej strane potvrdzuje absenciu celistvého deja (autori ho obetovali v prospech rozkúskovaného rozprávania i nepriameho popisu charakterov), súčasne sa venuje skôr detailom a životným bodom, ktoré môžu najviac rezonovať. Je vhodné zmieriť sa s výsledkom, že romantická zápletka tu časť filmu reálne absentuje, riešia sa úplne iné vzťahy (ktoré nie sú až také podstatné, lebo asi nevyjdú) a ku koncu zrazu príde finále, kde sa to hemží pár klišé a posledná dvadsaťminútovka je zrazu v kontraste s už vyrozprávaným.Niektorým divákom môže vadiť pár rysov: popri rozbitom rozprávaní, občas chýbajúcej gradácii či sem-tam chýbajúcemu tmelu medzi jednotlivými rokmi má film aj nevyrovnané tempo. Najprv upaľujú roky veľmi rýchlo a prvé scény sú relatívne krátke, že si ich ani nestačíme vychutnať, až príde nečakané spomalenie a ku koncu má azda štedré scény. V záujme stopercentnej adaptácie by musela mať stopáž asi 160 minút, potom by vám nevadilo ani časté striedanie žánrov: drámy, romantiky či komédie. Ale toto je po Crazy Stupid Love druhý film v rozpätí mesiaca ukazujúci reálny život, nie iba scenáristické kľučky vedúce v maximálne uspokojenie randiaceho publika.

Osobne oceňujem režisérku Lone Scherfig, ktorá dobrovoľne volí epizódny štýl a destiluje z neho čisté pocity, kľúčové momenty života dvoch dekád a veľa asociačných skokov rieši aj cez dialógy či šikovný strih. Hrá sa s filmovým jazykom a môže fungovať aj pri jednoduchom námete, ktorý sa dokáže životom slušne zauzliť. Dominujú hladko napísané dialógy i chémia ústrednej dvojice (Anne Hathaway zahrá asi každú romancu výborne, Jim Sturgess ako neokrôchaný chlapík stále núti k zamysleniu, čo vidí žena na neusporiadanom mužovi pri svojej úplne odlišnej náture). Pred nami je výborná kolekcia životných sledov: typických, možno aj nudných, nečakane ukážkových či nepríjemne pripravených. Ale Jeden deň má chuť rozprávať príbeh, ktorí píšu oni dvaja, nielen sledovať líniu, čo písal život. A oplatí sa chváliť Rachel Portman za skvostný soundtrack (zas!).Akceptujte finálne klišé, sústreďte sa na postavy, prehryzte sa cez pár príliš rýchlych strihov a na plátne sa odohrá esencia zaujímavého dvadsaťročného vzťahu. Nevidí sa často – mali by ste ju zastihnúť. A ak ste čítali knihu, nebuďte namrzení, že film je občas skratkovitý.One Day (USA, 2011, 108 min.)Réžia: Lone Scherfig. Námet: David Nicholls – rovnomenný román (2009). Scenár: David Nicholls. Kamera: Benoît Delhomme. Strih: Barney Pilling. Hudba: Rachel Portman. Hrajú: Anne Hathaway, Jim Sturgess, Patricia Clarkson, Ken Stott, Romola Garai, Rafe Spall, Tom Mison