Vypäté konverzácie, vyhrotené vzťahy na pomedzí lásky a nenávisti, rozorvaní hrdinovia a ich bolestivá, ale divácky vďačná katarzia. Xavier Dolan si počas ôsmych rokov od nakrútenia svojho prvého celovečerného filmu Zabil som svoju matku vybudoval nie len úctyhodné renomé a zbierku prestížnych ocenení, ale tiež pomerne jasne definovaný rukopis, svojský okruh tém a typizáciu hrdinov, ktorých s až neznesiteľnou detailnosťou zachytáva.

Svojou zatiaľ poslednou snímkou Je to len koniec sveta sa síce základným atribútom svojich tvorivých štandardov nijak výrazne nespreneveril, z pohľadu diváckych očakávaní ale zo svojich zabehnutých koľají predsa len trošku vybočil. Mnohí recenzenti, či dokonca Dolanovi skalní priaznivci hovoria o sklamaní, hoci si aj film z Cannes, kde mal premiéru, odniesol Grand Prix aj Cenu ekumenickej poroty.
KINEMAVIDEO4169.
O tom, že podstupuje určité riziko ale Dolan v prípade tejto snímky určite vedel. Režisér dosiaľ nakrúcal takmer výlučne autorské snímky (neraz dokonca nápadne autobiografické). Jedinou výnimkou bol Tom na Farme nakrútený podľa drámy Michela Marca Boucharda, pričom práve tento film z jeho tvorby zaznamenal hádam najvlažnejšie prijatie. V prípade filmu Je to len koniec sveta siahol po divadelnej predlohe po druhý raz – konkrétne po dráme Francúza Jeana-Luca Lagarcea, ktorý hru Juste la fin du monde uviedol na divadelné dosky ešte v roku 1990.
Iste môžeme predpokladať, že sa Dolan s Lagarceom, alebo prinajmenšom s jeho štýlom tvorby cíti spriaznený – nebyť neprehliadnuteľne javiskovej výstavby deja, možno by divák ani nepostrehol, že je za autorstvom tohto deja ktosi iný. A aj Lagarce, ktorý päť rokov po napísaní tohto diela zomrel na AIDS, napokon, svoj scenár poňal citeľne autobiograficky.

Ústrednou postavou je totiž úspešný divadelný autor Louis, ktorý sa práve po dvanástich rokoch úplného odlúčenia od rodiny vracia domov. Znovu sa zvítava so svojou extravagantnou matkou, ktorá ho aj napriek svojej emotívnej a výbušnej povahe prijíma bez výčitiek a s láskou. Po prvýkrát skutočne spoznáva svoju najmladšiu sestru Suzanne , ktorá bola v čase jeho odchodu ešte dieťa a pozná ho len z novinových článkov a rozprávania, ako aj tak trochu zakríknutú, no srdečnú a empatickú švagrinú Catherine. Predovšetkým však Louis musí čeliť svojmu cholerickému a chronicky frustrovanému staršiemu bratovi Antoinovi, keď po prvýkrát stojí zoči-voči tomu, čo z neho život – a možno práve život v tieni úspešnejšieho, no na míle vzdialeného brata - urobil.
Ako sa dozvedáme hneď v úvode, Louis sa k svojim blízkym nevracia len tak náhodou. Je smrteľne chorý a má v úmysle o tom príbuzným počas svojej návštevy povedať. Konverzácie, konflikty a emócie, ktoré sa odrazu začnú počas nedeľného obeda ako pri domino-efekte uvoľňovať, však týmto tragickým faktom poznamenané nie sú – Louis s divákom sú v skutočnosti jediní, kto o smutnom dôvode jeho návštevy vedia.
O bolesť, krivdu, výčitky, ľútosť, žiaľ aj naivnú nádej, že ešte nie je všetko stratené, tu ale i tak núdza rozhodne nie je. Film vlastne ťaží predovšetkým z týchto hraničných impulzov, to oni sú podstatou každej z replík, ktorých prozaický obsah pre dej nemá žiaden zásadný význam. A podať ich divákovi intenzívne, napínavo a uveriteľne sa mu darí predovšetkým vďaka prvotriednemu hereckému ansámblu, v ktorom sa stretli Gaspard Ulliel, Nathalie Baye, Vincent Cassel, Marion Cotillard a Lea Seydoux .

Aj napriek ich najlepšej snahe ale táto konverzačná jednoaktovka pôsobí na priestore celovečerného filmu vyprázdnene. Pozeráme sa totiž, v podstate, stále na tú istú východziu situáciu. Postavy nám tu a tam poodhalia o kúsok viac zo svojich duševných pochodov a pocitov, „tancujú“ však každá po svojej vlastnej trajektórii, akoby nemali jediný priesečník. Ich emotívnymi výlevmi a škriepkami sa teda v praxi nič nemení a my tušíme, že si vo svojich dráhach s klapkami na očiach pôjdu ďalej aj dávno po tom, ako na plátne dobežia záverečné titulky.
Ak si odmyslíme naliehavosť a presvedčivosť hereckých výkonov, je to vlastne vcelku monotónny portrét jednej nie celkom šťastnej rodiny. Dolan to, našťastie, z času na čas osviežuje aspoň svojimi typickými „videoklipmi“ – teda atmosférickými, ba priam snovými vsuvkami so skvelou hudbou a vyšperkovanou kamerou, kde sa hlavný hrdina vracia do minulosti a my takmer dokážeme cítiť vôňu a chuť týchto dávnych okamihov. A práve vtedy diváka možno najviac zamrzí, že sa Dolan od svojej predlohy o čosi viac neodpútal, že nedovolil jej hrdinom prekročiť rámec svojich replík, že im nedal život aj za stenami šedivého domu, v ktorom sa ich stretnutie odohráva.
Juste la fin du monde (Francúzsko / Kanada, 2016, 97 min)Réžia: Xavier Dolan. Hrajú: Gaspard Ulliel, Nathalie Baye, Léa Seydoux, Marion Cotillard, Vincent Cassel