Mladá rumunská režisérka Mariana (Ioana Iacob) pripravuje veľkolepú rekonštrukciu bojov na východnom fronte 2. svetovej vojny. Miesto obligátneho vyzdvihovania hrdinstva chrabrých vojakov sa však rozhodne svojou inscenáciou poukázať na fakty, ktoré o vlastnej vojnovej minulosti Rumuni nepočúvajú práve radi.

Napríklad, že boli roky jedným z najbližších a najhorlivejších spojencov fašistického Nemecka. Alebo, že podľa historických zdrojov boli pri likvidácii Židov a Rómov ešte nemilosrdnejší a dôkladnejší, ako ich nemeckí spojenci. Ako na názornú demonštráciu týchto nelichotivých faktov zareaguje bukurešťská verejnosť? A podarí sa Mariane cez všetky pochybnosti, obavy, odpor a bagatelizovanie jej dielo skutočne dostať pred verejnosť?
Radu Jude (Aferim!, Zjazvené srdcia) patrí v súčasnosti k najvýraznejším a doma aj medzinárodne najúspešnejším rumunským filmárom. Minulosť ho očividne pri výbere námetov mimoriadne zaujíma. Má talent aj odvahu ísť do nej po hlave, do hĺbky a bez eufemizujúcich ohľadov na niečí jemnocit. Film “Je mi jedno, že sa do dejín zapíšeme ako barbari” sa tematicky vracia do čias 2. svetovej vojny. Nie však priamo, ale prostredníctvom úvah, dialógov, sporov, dokumentárnych svedectiev, filmov a fotografií, ktoré sprevádzajú prípravu odvážneho režijného počinu hlavnej hrdinky Mariany.
KINEMAVIDEO4949.
Mrazivo cynický titul snímky je priamym citátom Iona Antonesca - rumunského generála, ktorý bol jedným z najaktívnejších európskych spojencov Adolfa Hitlera, ale tiež najhorlivejším zastáncom fašistickej antisemitskej politiky. V časoch jeho pôsobenia na čele rumunských ozbrojených síl v krajine prišlo o život vyše štvrť milióna Židov, mnohí pri bezhlavých masakroch, ktoré mali byť pomstou za životy padlých rumunských vojakov.
Ion Antonescu bol v roku 1946 za svoje vojnové zločiny popravený. No podobne ako v prípade Jozefa Tisa na Slovensku, aj v Rumunsku, zdá sa, čas “hriechy minulosti” akosi nariedil a zľahčil. Kým historici generála považujú za vojnové monštrum, vo filmoch, básňach a piesňach je neraz Antonescu vykresľovaný ako romantický hrdina a nepochopený mučedník. Je ľahké predstaviť si, že práve tento alarmujúci paradox Radu Judeho priviedol k tomu venovať tejto téme takmer 2,5-hodinový film, ktorý si vyslúžil aj Krištáľový glóbus pre najlepší film z Karlových Varov. Je tiež celkom ľahké si predstaviť, že filmár sám seba tak trochu ukryl do postavy inteligentnej a nebojácnej režisérky, ktorá je ochotná obetovať vlastnú reputáciu a sympatie verejnosti výmenou za otvorenie diskusie na tému, do ktorej sa, evidentne, spoločnosti akosi nechce.

Režisér však neostal len pri nejakom moralizátorskom monológu - práve naopak, vo filme poskytuje priestor názorovej pestrosti a celkom zdatne sa mu darí vyvarovať aj prvoplánovým súdom. Čisto po obsahovej stránke je vlastne jeho film skôr akousi zinscenovanou panelovou diskusiu, v ktorej odznieva neskutočné množstvo filozofických, historických, etických a sémantických myšlienok, čo tému vyrovnávania sa národa s jeho minulosťou rozoberajú z každého uhla a strany.
A kritike, napokon, podrobuje aj tému výsostne osobnú - teda, ako a či vôbec môže do dejín v tomto smere zasiahnuť umenie. Jude túto otvorenosť a komplexnosť podtrháva aj formou svojej snímky - je plná širokých a dlhých záberov, ktoré dejom nemanipulujú, ale nechávajú diváka, aby si utvoril svoj vlastný názor a uchopil emócie, ktoré v ňom videné a vypočuté vyvoláva.
Napriek svojej mimoriadne dôležitej téme a jej komplexnému a inteligentnému spracovaniu, film “Je mi jedno, že sa do dejín zapíšeme ako barbari” bude zrejme pre časť divákov vcelku neupozerateľný. Paradoxne, žiaľ, pravdepodobne obíde práve tú časť potencionálnych divákov, ktorých by názorovo a vedomostne skutočne mohol kamsi posunúť a čímsi obohatiť. Radu Jude film postavil takmer výhradne na siahodlhých dialógoch či predčítaní a citovaní z kníh. Často je dlhé minúty celkom statický a aj to málo akcie, ktorá sa v ňom odohráva v reálnom čase (teda v Marianinej prítomnosti) pôsobí pomerne banálne a nezáživne.

Skrátka, ak sa vám nepodarí “naladiť” na vlnu experimentálneho teoretizovania o súčasnom postoji spoločnosti k hrôzam vojnovej minulosti, film pre vás toho v talóne veľa nemá. Ani vcelku nádejnú súkromnú zápletku Marianinho vzťahu so ženatým mužom napokon Jude neposúva k žiadnej hlbokomyselnejšej pointe. Veľkým plusom film je ale určite jeho hlavná herecká predstaviteľka, ktorá svojou charizmou dokže utiahnúť aj menej atraktívne pasáže a okamihy.
Prekúsať sa rozťahaným úvodom k zásadnejším myšlienkam kdesi uprostred a vyvrcholeniu v podobe verejnej inscenácie na bukurešťskom námestí na konci filmu sa však určite oplatí. Kritici občas Judeho najnovšiemu filmu vyčítajú prílišnú lokálnosť, teda že ho len ťažko pochopí a ocení niekto, kto nedisponuje hlbokými vedomosťami o rumunskej národnej histórii. Ako Slováci však vďaka čiastočne podobnému dejinnému osudu môžeme s filmom nájsť pomerne veľký presah.
Možno by sa aj u nás mohol nájsť nejaký Radu Jude, ktorý by nakrútil kino o tom, ako sa Slováci so svojou vojnovou minulosťou vyrovnávajú (alebo nevyrovnávajú). Alebo, ešte lepšie, mohla by sa aj u nás nájsť nejaká Mariana, ktorá by túto tému priniesla priamo na námestia…
Ȋmi este indiferent daca ȋn istorie vom intra ca barbari (Rumunsko / Česko / Francúzsko / Bulharsko / Nemecko, 2018, 139 min.)Réžia: Radu Jude. Scenár: Radu Jude. Hrajú: Ioana Iacob, Alex Bogdan, Alexandru Dabija ...