Nový film Wernera Herzoga je vždy udalosťou. Nie preto, že je to veľké meno, ale jednoducho preto, že sa čaká, čo nové prinesie, ako obohatí film ako taký, film ako umelecký druh. To, že je Herzog aj dokumentarista nie je nič nové, ja som sa však s jeho dokumentom stretol prvý raz (zameškané sa chystám čo najskôr dobehnúť).Film Jaskyňa zabudnutých snov je dokumentom o pravekých maľbách v jaskyni Chauvet vo Francúzsku. Jej špecialitkou je, že je prakticky po celý rok uzavretá, len na krátky čas v roku je prístupná tímu vedcov a potom sa zasa zatvára. Werner Herzog so svojim tímom dostali špeciálne povolenie na vstup a nakrúcanie v jaskyni od Ministerstva kultúry . No dobre, to samo osebe neznie lákavo. Lenže dokument nerobí dobrým len samotný námet, ale najmä spracovanie. Chauvetske maľby sú unikátne svojim vekom – ide o najstaršie dochované maľby vôbec – a tiež svojou prepracovanosťou, svojím konceptom a najmä myšlienkovým pozadím a tým čo znamenajú pre nás. A práve to Herzog vo svojom filme odkrýva.


Režisér dielo komponuje tak, že z ukázaného a povedaného vyvstáva kdesi vo vedomí diváka ďalší význam, význam, ktorý ide „za“ zobrazované. Cestujeme 30 – 40 tisíc rokov naspäť, dostávame tu možnosť nazrieť do histórie myslenia, do obdobia, o ktorom vieme veľmi málo (na rozdiel od období, z ktorých máme dochované najmä písomné pamiatky, pravek je na pramene veľmi skúpy). Poodhaľujeme tak myšlienkový svet pravekých ľudí, obraz sveta, ako sa javil im, a prostredníctvom neho sa dozvedáme dôležité veci aj o sebe. To, že nám dokáže v mysli vytvoriť obraz sveta pravekého človeka je Herzogovým majstrovstvom. Prepája totiž dokumentárne informácie (komentár, rozhovory s vedcami) s ilustratívnymi zábermi a uhrančivým komentárom, v ktorom kladie zásadné otázky o ľudstve na pozadí najstarších dochovaných prejavov umenia – vyjadrením myšlienok, pocitov, nádejí a túžob človeka. Zároveň rozpráva príbeh, vlastne niekoľko vrstiev príbehov. Jeden je o živote pravekých ľudí, o ich vnímaní, mytológii, túžbach a snoch. Ďalší je príbehom krajiny (Zeme), ktorá si pamätá, v ktorej je odtlačok všetkého, čo sa na nej dialo. Vďaka Herzogovi som opäť raz uvidel krajinu ako historickú mapu a videl som celú históriu v nej – sú to výnimočné okamihy, fascinujúca a nezdielateľná skúsenosť.

Ďalším príbehom je príbeh objaviteľov a súčasných vedcov (archeológov, kunsthistorikov atď.), ktorý je rozprávaný akoby mimochodom. Je to príbeh o oddanosti veci, o fascinácii predmetom skúmania. Nech hodí pazúrikom ten, kto nechcel byť ako dieťa archeológom! Po filme Jaskyňa zabudnutých snov sa vám táto túžba vráti.V neposlednom rade je Herzogovo dielo aj filmovou krásou. S obmedzenými prostriedkami (počet členov štábu v jaskyni bol prudko obmedzený) dosahuje vizuálne pôsobivé obrazy, až tento film pre mňa ospravedlňuje existenciu 3D technológie. Herzog necháva vyniknúť aj umeleckú krásu samotných malieb a v tichu, ktoré môžeme počuť nás necháva premýšľať. Svoj podiel na pôsobivosti výsledného tvaru má určite aj vynikajúci hudobný sprievod.

Werner Herzog ide v tomto dokumente úplne proti súčasným tendenciám vo filme, kde prevládaohromujúca spektakulárnosť a ťah na emócie. Úspornými prostriedkami dosahuje veľmi čistýa pôsobivý efekt. Jaskyňa zabudnutých snov rozhodne nie je filmom pre každého, no je to určitedôležitý film o dôležitých veciach. A pre mňa aj míľnik vo využívaní technológie.Jediné, čo by som tvorcom vytkol je trochu nešťastný dodatok, ktorým sa Herzog snaží prepojiť tému na súčasnosť. Dá sa pochopiť prečo tam je takýto záver, no je nedostatočne zdôvodnený, pôsobí ako nasilu prilepený akoby len preto, že to bolo „za rohom“. Prepojenie na pôvodnú látku komentárom nie je veľmi duchaplné a stráca sa tým sila pôvodnej výpovede. Cave of Forgotten Dreams 3D (USA/Kanada/Francúzsko/SRN/UK, 2010, 90 min.)Réžia: Werner Herzog. Námet: Judith Thurman – článok First Impressions (Prvé dojmy). Scenár: Werner Herzog. Kamera: Peter Zeitlinger. Strih: Joe Bini, Maya Hawke . Hudba: Ernst Reijseger