Slovenská legenda o zbojníkovi sa vracia. V hlavnej úlohe s českým hercom a s Poľkami na režisérskej stoličke. Znie to ako symbol spolupráce a slovanskej svornosti. Obávam sa však, že svorne si môžeme akurát tak "zašomrať".

Od legendy k postavičke
Mám pocit, že hlavný zmysel legiend nie je v tom, čím boli naozaj, ale čím sa nám zdajú byť. Iľja Muromec, Robin Hood, El Cid, Jan Sladký Kozina. Vynárajú sa v kultúrach a národoch od počiatku vekov a napriek množstvu rôznych príbehov, je ich odkaz v zásade rovnaký. Dávajú príklad, povzbudzujú, zastrešujú. Ľud si ich glorifikoval už za života, umelci im postavili pomníky v božskej veľkosti.




 Aj postava Jánošíka rástla najmä po jeho smrti. Vzniklo množstvo piesní, básní, príbehov. Našu predstavu o Jánošíkovi, ktorý zanechal kňazský seminár, aby pomstil smrť rodičov a skončil na rozsypanom hrachu, máme z prvej tretiny minulého storočia. Vtedy bolo módou písať „ľudové“ historicko-dobrodružné romány. Vtedy vznikla povestná Nižnánskeho Čachtická pani a rok na to aj Hrušovského štvorzväzkový Jánošík. 

Prešlo osem desaťročí a žijeme v dobe, kedy sa stáva odhaľovanie pravdy a demýtizovanie veľmi populárnym. Boriť legendy (vo filme) však nie je také jednoduché. Svoje o tom vedia autori Tróje, či Kráľa Artuša. Scenár Evy Borušovičovej (Modré z neba, Vadí nevadí) stavia práve na vyvrátení, resp. zreálnení legendy. Táto ambícia vraj bola aj hlavným motívom pre Agnieszku Holland a Kasiu Adamik prečo sa posadili na režisérsku stoličku a koniec koncov sa dostala aj do názvu filmu. Pravdivý, resp. histórii blízky pohľad na Jánošíka a jeho dobu je naozaj jedinečný. Žiaľ, je to jediná významná odlišnosť a jediná kvalita, ktorú tento film oproti svojím predchodcom má.
Autorkám sa podarilo hrdinu demaskovať, otesať z neho idealistické nánosy seminaristu, pomstiteľa a cnostného rebela. Nepodarilo sa im však naplniť vyprázdnený priestor niečím iným zaujímavým. „Pravdivý Jánošík“ je bez farby, chuti a zápachu. Chvíľu nechce zbojníčiť, chvíľu chce. Chvíľu je rozvážny stratég, potom kohút, ktorý sa predvádza. Legenda jednoducho zmizla a zostal po nej nezaujímavý zlodej-zbojník.


Historický veľkofilm?
Po Jakubiskovej Bathory, ktorá tiež pokukovala (ale iba pokukovala) po nálepke „pravdivý príbeh“, prichádza do kín ďalší historický veľkofilm. Žáner, ktorý je mimoriadne náročný produkčne, organizačne, finančne. Smiešne kostýmy, dvadsaťčlenná armáda, alebo dreveno pôsobiace súboje, vedia podraziť nohy aj kvalitnému príbehu. V tomto smere režisérky a celý štáb - odviedli veľmi slušnú robotu. Nie neznamená to, že Jánošík vyzerá veľkolepo. Na to evidentne nemal prostriedky, tvorcovia to však dokázali umne zakamuflovať.
Väčšina filmu je snímaná z bezprostrednej blízkosti, čo malo prospieť vnoreniu sa do deja a zároveň šetriť na veľkých celkoch, kde by bolo potrebné množstvo komparzu. Dobrým príkladom sú opakujúce sa svätojánske oslavy a úvodná scéna prepadnutia. Obzvlášť prepadnutie zamaskované poľom, bol naozaj šikovný ťah, ktorý nedovolil divákovi zvyknutému na desaťtisícové armády trebárs z Kráľovstva nebeského, znechutene porovnávať.
Na druhú stranu historický veľkofilm potrebuje masové scény, ich emócia a sila obrazu (spomeňte si napr. na úvodný záber Achájských lodí v Tróji, alebo útok Rohanských v Návrate kráľa) dodávajú význam predpone „veľko“. V tomto prípade Jánošík, svojím kľučkovaním medzi potrebami príbehu a reálnymi možnosťami, skôr pripomína výpravné televízne seriály rangu Rím alebo Tudorovci. Na poľské majstrštyky typu Ohňom a mečom jednoducho treba zabudnúť. 


Príbeh o poprave, poprava príbehu
Mal som tú unikátnu príležitosť byť na slávnostnej premiére v kinosále, kde prehodili kotúče s filmom (to isté sa mi prihodilo pred rokmi na Záhrade, tým však podobnosť končí). Štyrikrát sa stalo, že postava zomrela (dieťa a traja zbojníci), aby sa o desať minút vrátila na scénu, ako keby sa nechumelilo. Nechcem polemizovať koľko ľudí si to všimlo, alebo uvedomilo a čo to hovorí o (ne)kompaktnosti príbehu.
V tomto filme totiž žiadny skutočný príbeh nie je. Základný dejový oblúk o tom, ako bol Jánošík privedený na zbojnícky chodníček a z neho na šibenicu, absolútne nedrží pohromade. Chýba tam jasná charakterizácia hlavných postáv, chýba ich vývoj, chýba čokoľvek, čo by dej a divákovu pozornosť hnalo dopredu. Film sa mení na sled folkloristických, televíznych alebo kvázi-mystických obrazov, ktoré sú voľne napojené na seba. Netvrdím, že je nutné pracovať v zabehaných intenciách dobrý (slovenský) zbojník – zlý (uhorský) šľachtic, ale keď sa nie je voči čomu vymedziť, ťažko budovať napätie a gradáciu. A nápad, že všetko utiahne podivný zbojník Huncaga so svojou frajerkou, nebol veru dobrý. 
Najhoršie na tom všetkom však je, že tieto chyby sa navzájom dopĺňajú a stupňujú. Proklamovaná realistickosť filmu je na jednej strane podporená historickými faktami, na druhej strane podrazená absurdnými magickými výjavmi, ktorým dominuje príchod sedembolestnej panny Márie. Možno však tvorcovia chceli symbolizovať utrpenie, ktorým si prejde nielen hlavný hrdina, ale aj diváci. Stoštyridsať minút stopáže totiž dá zabrať aj kvalitnejšiemu scenáru a hutnejším obrazom. Prechádzka krásnou krajinou (v týchto okamihoch veľmi pekná kamera Martina Štrbu), zasneženými drevenicami a scénkami najrôznejšej kvality, je tak vlastne dlhým čakaním na popravu. Nakoniec smrtka s hákom miesto kosy, vstúpi Jánošíkovi do cesty a film môže skončiť. 


Rozsudok
Pred premiérou filmu režisérka Agnieszka Holland povedala, že scenár a všetko ostatné bolo výborné, takže ak sa nám film nebude páčiť, je to jej vina. Bolo to od nej galantné, avšak nie pravdivé. Na tomto filme nie je výborné nič. Najbližšie k tomu má dobrý casting, výber lokácii a kamera. Réžia sa snaží zachraňovať a občas uspeje občas nie. Spolu so scenárom však fatálne prehrávajú v tom hlavnom – v budovaní emotívneho príbehu. V natiahnutej stopáži to potom bolí dvojnásobne. Pani režisérku si budem navždy nesmierne vážiť, minimálne pre jej spoluautorstvo pri filme Tri farby: Modrá. Dnešná farba je však nudne šedivá. Žiaľ.
Jánošík Pravdivá história (Poľsko/Slovensko/ČR/Maďarsko, 2009, 140 min.) Réžia: Agnieszka Holland, Kasia Adamik. Scenár: Eva Borušovičová. Kamera: Martin Štrba. Strih: Michał Czarnecki, Marek Kráľovský. Hudba: Antoni Łazarkiewicz. Hrajú: Václav Jiráček, Ivan Martinka, Michał Żebrowski, Sarah Zoe Canner, Marián Labuda, Táňa Pauhofová, Gabriela Bírová, Richard Krajčo, Adrian Jastraban