Dusná atmosféra niekoľkých štvorcových metrov obývaných dvoma osobami. V Izbe Lennyho Abrahamsona sa matka familiárne oslovovaná „Ma“ so synom Jackom čo najaktívnejšie podieľajú na svojom priestorovo skresanom živote. Jeden z nich skúsenostne „poznačený“ predchádzajúcou slobodou, druhý čerstvo päťročný člen kobky, pre ktorého vonkajší svet pochádza z napozeraných TV programov. Kyprá pôda na pre filmárskeho krtka, aby ju úrodne prevŕtal a vykukol na svet s pocitom dobre zvládnutého remesla.

Výnimočnej psychologickej dráme poslúžil ako námet rovnomenný írsky bestseller Emmy Donoghue. Vďačná téma obetí únosu väznených psychopatickým indivíduom tu v žiadnom prípade nedojí z osvedčeného trýzniteľsko-obetného vzorca s poľutovaniahodnou obeťou a defilé psychopatových útokov. Páchateľ Nick (Sean Bridgers) vstupuje do deja okrajovo a len veľmi opatrne naznačuje zo svojho pohľadu celý ťaživý svet, aký „zaopatril“ pre mladú ženu a syna, splodeného a vychovávaného v „izbe“.
KINEMAVIDEO3741.
Filmové tempo režisér rozdelil na obdobie väzenskej existencie a stresujúci dopad slobody po vyviaznutí z izby. Interiérové scény bravúrne budujú dusivú vnútornú dynamiku psychiky s citlivo rozlíšeným zvládaním situácie dospelou a maloletou osobou. O skutočný herecký koncert sa postarali stále úžasnejšia Brie Larson v role matky a Jacob Tremblay ako vnímavý rozprávač svojej predstavy o svete optikou dieťaťa bez kontaktu so skutočným životom mimo steny domova.

Strašné bremeno únosu a následného väznenia musí „Ma“ za každú cenu vytesniť z každodenného stereotypu, aby Jackovi navodila pocit bežnosti tejto situácie, z ktorej ona nevidí možnosť úniku. Samozrejme, dochádza k prejavom ventilácie i postupnému uvedomovaniu si neschopnosti ťahať takúto pseudoexistenciu donekonečna. S ústrednými postavami ale intenzívne zamávajú skutočnosti hlavne po vyslobodení.
Tu sa k slovu prihlási hukot vonkajšieho sveta v celej svojej prírodnej, materiálnej, sociálnej a, bohužiaľ, aj mediálnej „kráse“. S nastoleným virvarom si Jackova psychika poradí úspešnejšie než tá matkina, ktorej príde oveľa ťažšie uchovávať nastavené materinské puto v pôvodnom balení. Presné a minimalistické dávkovanie atmosféry z izby zrazu diváka stavia do stretu s oveľa rôznorodejšími podnetmi a ten veľmi pozorne sleduje, ako takto vzniknuté momenty autor dokáže spracovať v psycho-logickej rovine, čiže s akcentom na dokonalý ponor do vnímania postáv s psychologicky adekvátnymi reakciami. A film Izba absolútne v tomto smere nesklame, konfrontačne si v príbehových situáciách zachováva odér bolestnej skúsenosti a navyše, precízne zapracúva na fakte, že detská duša je oproti dospelej našťastie stále tvárna, hoci, paradoxne, okolie má tendenciu ľutovať práve malého Jacka.

Jediným dejotvorným problémom príbehu je premostenie štýlovo odlišnej filmovej rétoriky v dobe väznenia a následného „užívania si“ slobody. Muselo zafungovať dosť násilne niekoľko šťastných náhod, aby bolo Ma s Jackom umožnené uniknúť Nickovej nadvláde. Postupne sa trocha začíname topiť v lepkavom dojatí najbližšej rodiny, Ma sa však stíha „osprchovať“ a naloží im depresívnu retrospektívu čias, kedy došlo k únosu.
Celých sedem rokov pracovala na vlastnej psychickej nezlomnosti, z toho počas piatich vytvárala z malej kutice čo najprirodzenejší a najbezpečnejší DOMOV pre malého Jacka, pre ktorého bude izba až do smrti reprezentovať jeho detstvo, domov, tú najčistejšiu lásku k mame ako súčasť života bez negatívne spracúvaných zážitkov, pretože na takéto vytváranie súdov jeho mladý život jednoducho nemal dôvod.
Room (Írsko / Kanada, 2015, 118 min.)Réžia: Lenny Abrahamson. Scenár: Emma Donoghue (novela), Emma Donoghue. Hrajú: Brie Larson, Jacob Tremblay, Sean Bridgers, Wendy Crewson