Málokedy sa stane, že po vysokých očakávaniach nasleduje príjemné prekvapenie. Mne sa to prihodilo tento týždeň...

Maggie je osamelá postaršia vdova, ktorej najväčšou radosťou aj starosťou je jej vnuk. Je vážne chorý a liečba, ktorá zhltla úspory celej rodiny, nepriniesla žiadny výsledok. Jedného dňa dostane Maggie spolu so synom Tomom a nevestou Sarah od lekára ultimátum: buď chlapca prevezú do šiestich týždňov k expertom do Austrálie, alebo bude odsúdený na smrť. Maggie, ktorá nikdy v živote nepracovala inak ako v domácnosti, sa vyberie hľadať si robotu. Keď jej v pracovnej agentúre vysvetlia, že je nezamestnateľná, v úplnej bezradnosti sa túla ulicami, až pri dverách do pochybného klubu objaví ceduľku s nápisom “hľadáme hostesky”. Nevie, že “hosteska” je v štvrti Soho len eufemizmom pre najstaršie remeslo, a už vôbec netuší, že majiteľ klubu Mikky v nej objaví netušený talent...
                              


Opísaný námet nie je práve originálny – najmä v britskej kinematografii sú jeho obmeny dosť populárne. Stačí spomenúť snímky ako Do naha!, Biela vdova či povedzme Calendar Girls. V každej z týchto komédií bežní, počestní ľudia riešia finančnú núdzu “neortodoxným” spôsobom. Musia pritom prekonať vlastné zábrany aj predsudky okolia, lepšie spoznávajú sami seba aj svojich blízkych, a popri tom sa odohrá kopa gagov založených na lakonickom anglickom humore. Irine Palm preto reálne hrozilo vyčerpanie námetu. Belgickému režisérovi a scenáristovi Samovi Garbarskemu sa naopak podarilo námet rozšíriť a prehĺbiť – dokonca tak, že spomenuté filmy vyznievajú v priamom porovnaní dosť povrchne.
Garbarskeho prístup je osviežujúci v tom, s akou ľahkosťou dokázal spracovať nuansy svojej témy. Nikde neobchádza nedostatky “kladných” postáv a vonkoncom nezjednodušuje ani nezľahčuje ich problémy. Napríklad keď kvôli úspechu Maggie príde o prácu jej kolegyňa Luisa, konfrontácie Maggie so šéfom ani s Luisou nekončia zmierlivo. Na jednej strane tak film dostáva jemný melancholický podtón, no zároveň sa v deji udržuje napätie a postavy dostávajú jasné a živé kontúry.


Je veľmi dôležité, že touto vážnejšou stránkou scenára netrpí kvalita Iriny Palm ako komédie. Slovný aj situačný humor je dávkovaný a spracovaný s veľkou dávkou vkusu. Scény, v ktorých sa Maggie zoznamuje so svojim pracoviskom a neskôr si ho “zútulňuje”, nie sú ani v najmenšom vulgárne a predsa sú dokonale zábavné a autentické. Po záplave “humoru” v tínedžerských komédiách posledných rokov ide o vítanú zmenu.
Najviac úsmevných scén sa však odvíja od zvláštneho, dynamického vzťahu medzi Maggie a jej šéfom. Mikky je vyžitý, cynický, pragmatický a nemá už energiu na nejakú citovú investíciu. Jeho záujem o Maggie je spočiatku rýdzo obchodný, ale, ako to už býva, časom sa veci komplikujú. Ich vzájomné konflikty, neistoty, nedorozumenia a prekvapenia z toho, že aj ten druhý má dušu, tvoria nádhernú a originálnu mozaiku.
Vzťah Maggie a Mikkyho by však zďaleka nefungoval na plátne tak dobre ako funguje, nebyť mimoriadne šťastného obsadenia oboch postáv. Marianne Faithfull v úlohe Maggie jednoducho žiari. Je to žena, ktorej nechýba životná múdrosť (žiť s Mickom Jaggerom v 60. rokoch, prepadnúť drogovej závislosti, dostať sa z nej a naštartovať slušnú rockovú kariéru – to nezvládne len tak hocikto) a navyše prejavuje, mierne povedané, značný herecký talent. Hrá sebaisto, je prirodzená a pomocou mimiky a gesta vie vyjadriť aj najjemnejšie odtiene emócií. Neškodí ani skutočnosť, že od Garbarskeho dostáva na plátne štedrý priestor v dlhých, intenzívnych záberoch. Táto herečka má za sebou desiatky všelijakých úloh, ale Maggie rozhodne patrí k jej vrcholným výkonom.


Úlohu Mikkyho dostal úspešný srbský herec Miki Manojlović, v našich končinách známy najmä z Kusturicovho Undergroundu. Má jasnú koncepciu postavy, hrá veľmi konzistentne a jednoducho. K Marianne Faithfull sa výborne hodí a chémia, ktorá medzi nimi na plátne panuje, je dokonale presvedčivá. Spomedzi ostatných postáv treba spomenúť vynikajúcu Siobhan Hewlett v úlohe Maggienej nevesty Sarah. Na malom priestore stihla vytvoriť zaujímavú a dosť zložitú postavu s netriviálnym vzťahom k synovi aj k svokre.
Po zvukovej a obrazovej stránke je film skromný. V hudobnej stope dominuje jeden jednoduchý motív, vo vizuáloch prevažujú interiéry, studené svetlo a pokojný strih. Všetko je podriadené hereckému koncertu hlavných postáv.
Vzhľadom na minimálnu distribúciu Iriny Palm v našich kinách a s ohľadom na to, že nejde práve o oddychovú snímku, sa nedá čakať žiadna oslnivá návštevnosť. Ostáva mi len dúfať, že diváci schopní oceniť výborne podaný ľudský príbeh si k tomuto dobre ukrytému drahokamu nájdu cestu.
Irina Palm (Belgicko/SRN/Luxembursko/V. Británia/Francúzsko, 2006, 103 min.) Réžia: Sam Garbarski. Scenár: Martin Herron, Philippe Blasband. Kamera: Christophe Beaucarne. Hudba: Ghinzu. Hrajú: Marianne Faithfull, Miki Manojlović, Kevin Bishop, Siobhán Hewlett, Dorka Gryllus, Jenny Agutter, Corey Burke