Písať o filmoch Terryho Gilliama je pomerne nevďačná úloha. Jednou z možností je napísať pokračovanie recenzie na Veľkú rybu, ale profesionálna hrdosť mi nedovolí podľahnúť hollywoodskej tendencii sequelov.

Druhou možnosťou je obmedziť sa na zopár povinných úvodných informácii: Pripomenúť, že je to „ten Američan z anglických Monthy Pythons“, autor fascinujúcich filmov ako Brazil, či Dvanásť opíc a zároveň filmár bojujúci nielen s démonom nespútanej kreativity, ale i s dlhotrvajúcou nepriazňou osudu. Odkladanie nakrúcania, úmrtie herca, prerušenie a definitívne zastavenie prác. To všetko si americký Monthy Python zažil opakovane. Väčšina z toho, vrátane smrti Heatha Ladgera ho postihla aj pri realizácii Imaginária. Gilliam to však prekonal, a s pomocou priateľov Heatha Ladgera projekt dokončil. Vraví to však niečo o filme samotnom?




 Inou možnosťou je popísať dej do toho momentu, ktorý nie je spoilerom. Pokiaľ možno stručne a lineárne. Pravdou však je, že v prípade Imaginária je to ako strčiť ruku do klbka hadov a snažiť sa vyrovnať ich a poukladať za sebou do jednej neprerušenej čiary. Ale dá sa to skúsiť. Film je príbehom podivného cirkusu, či skôr javiska s jedným jediným číslom: vstupom do mysle titulného doktora Parnassa. Ktokoľvek prejde cez akési zrkadlo vôjde do sveta imaginácii vznikajúcich pod vplyvom vlastnej osobnosti a pôsobenia Dr. Parnassa. Možno je to akýsi očistec, či skôr posledná skúška. Pretože cesta fantáziou často speje k okamihu rozhodnutia, ktoré cestujúcu osobu vráti očistenú späť, alebo ju odovzdá do rúk diabolského Mr. Nicka (Tom Waits). Moment, kto je Mr. Nick? Kde je vlastne postava Heatha Ladgera? Naozaj je Dr. Parnassus nesmrteľný a žije tisíce rokov? Je východným pôvodcom Ježiša? Priveľa otázok by zahltilo tento spôsob písania. 

Podobné úskalia by ma čakali pri každom inom spôsobe pojednávania o Imagináriu Dr. Parnassa. Nezostáva mi nič iné ako skočiť k možno trochu nesúvislému sledu postrehov. Ak chcete film vidieť, radšej ďalej nečítajte. Práve vchádzam do zrkadla a výjavy ktoré popíšem, budú hlboko osobné:


-  Terry Gilliam je naozaj kreatívny a imaginatívny človek, ktorému konečne prišla na pomoc technológia a umožňuje mu robiť veci, ktoré dovtedy nemohol.
 - Niektoré zábery tak boli naozaj fascinujúce. Mňa asi najviac zaujal chrám v ktorom bol „mladý“ Parnassus, ale každý prechod zrkadlom stál za to.
- Trikov rozhodne nebolo nejako veľa. Prekvapivo veľká časť filmu sa odohrávala v civilnom prostredí Londýna – aj keď smetiská a okrajové štvrte veľmi civilne nepôsobili.
- Ešte raz k fantázii. Imaginárium mi zo všetkého najviac pripomínalo jamsession talentovaného umelca. Viac ako snaha vyrozprávať príbeh od začiatku po koniec, prevládalo opájanie sa vlastným svetom. Nespútaná fantázia, odkazy na lietajúci cirkus, všetko bolo veľmi príjemné a hoci to nedržalo úplne pohromade, dávalo to zmysel. Na rozdiel od ostatného Davida Lyncha. 


- Heath Ledger pôsobil vo filme veľmi unaveným dojmom, takmer bez iskry.
- Všetky herecké výkony boli veľmi dobré. Tom Waits bol uhrančivý. Dokonca aj modelka Lily Cole, ktorá tak či tak pôsobí vyslovene nepozemsky, tam výborne fungovala.
- Nečudujem sa, že niektorí si ani nevšimli, že postavu Tonyho prevzali ďalší traja herci. Podobnosť tam rozhodne bola.
- Čo mi asi najviac vadilo, bolo, že skúšky v imagináriu občas nedávali zmysel. Bábuška vs. policajti, napríklad.
- Čo ma teší, že to tomu filmu príliš nevadí. Skôr kladie otázky svojho autora a podnecuje vnímavého diváka, aby potom pri pive diskutoval.
- Naozaj o nás Parnassus a Mr. Nick hrajú kocky? Tak ako to robila Veštkyňa a Architekt?
- Nie je to v každej chvíli príbeh, ktorý podopiera vesmír. Ale aspoň trochu pomôže.
- Ešte raz škoda, že to nie je ucelený film.   
The Imaginarium of Doctor Parnassus (UK/Kanada/Fran., 2009, 123 min.) Réžia: Terry Gilliam. Scenár: Terry Gilliam, Charles McKeown. Kamera: Nicola Pecorini. Strih: Mick Audsley. Hudba: Jeff Danna, Mychael Danna. Hrajú: Johnny Depp, Heath Ledger, Jude Law, Colin Farrell, Lily Cole, Christopher Plummer, Tom Waits