Ako už v poslednom čase niekto poznamenal v diskusii, v našej distribúcii sa (aj keď dodatočne) roztrhlo vrece s filmami nominovanými na Oscara. Tentoraz ku nám do kín zavítal nominant z kategórie najlepší animovaný film. Nejedná sa však o žiadnu zbesilú jazdu počítačom do detailu vyšperkovaných postavičiek, ktorým sa lesknú ešte aj mihalnice. Pokiaľ už pri prvých minútach Iluzionistu nadobudnete pocit, že sa pozeráte na starý film, nebudete sa úplne mýliť.

Paríž, rok 1959. Opona sa otvára, hneď sa však aj zasekne. Kým sa problém odstráni zabaví nás v zákulisí postávajúci kúzelník menom Tatischeff. Na pódium vchádza vysoká štíhla postava pána s rekvizitami a už aj ochotne ťahá z cylindra jeho zvyčajného obyvateľa. Robí to pravdepodobne celý život, a teda s adekvátnou zručnosťou. Doba sa však zmenila a svojimi kúskami zaujme a osloví čoraz menší počet divákov. A tak každý večer mení javisko, aby ako tak prežil so svojim umením, ktoré už nie je schopné konkurovať novým hudobným štýlom a spevákom váľajúcim sa po zemi v extáze.




 Aj javiská, ktoré sú mu otvorené, sa zmenšujú, až sa nakoniec zmenia na večierky a krčmy. Dôstojný pán s klobúkom príma svoj osud a cestuje za akoukoľvek prácou so svojim kufrom, králičou klietkou a jediným plagátom, ktorý mu zostal. Prijme angažmá na akomsi odľahlom škótskom ostrove, kde ľudia ešte nie sú zhýčkaní možnosťami veľkomesta. Tu stretne osirotenú Alice, ktorá sa stane jeho poslednou vďačnou diváčkou a v snahe uniknúť šedivému životu dievčaťa pre všetko sa rozhodne pripojiť sa k pánovi, o ktorom verí, že vie čarovať.

Francúzsky režisér Sylvain Chomet po úspechu svojho Tria z Belleville (tiež nominovaného na Oscara) siahol po nerealizovanom scenári svojho slávneho krajana Jacquesa Tatiho. Postavu kúzelníka presťahoval z pôvodne zamýšľanej Prahy do škótskeho Edinburgu a rozhodol sa pre formát animovaného filmu. Samotná postava kúzelníka Tatischeffa (Tatiho občianske meno) je čo sa vzrastu a fyziognómie týka, prekreslený sám autor pôvodného scenára.


Pomocou prevažne ručnej animácie, kde tu podporenej aj tou počítačovou, vytvára nostalgický a melancholický pohľad do doby povojnovej Európy, v ktorej už niet miesta pre starého iluzionistu. Nielen on, ale aj profesie chansónových speváčok s dlhou cigaretovou špičkou, rôzni artisti či klauni a komedianti, sú vytláčaní novými dravejšími formami zábavy. A tak film zasadený do konca päťdesiatych rokov reflektuje stret kabaretných foriem zábavy s nastupujúcou vlnou populárneho vyžitia. 
V Británii bol v tom čase na svojom víťaznom ťažení hudobný štýl zvaný skiffle, vo filme reprezentovaný kapelou The Britoons. A v roku, kedy sa dej odohráva (1959), už John Lennon a Paul McCartney dva roky ladili spolu gitary, o rok neskôr založili The Beatles a do prelomového Love Me Do im zostávali tri roky. V takomto ovzduší teda gentleman v zbehnutom obleku, rutinovane aj keď technicky dokonale predvádzajúci kartové triky a ťahajúci kyticu z rukáva, nemohol vyvolať šalenie davu mladých slečien so sukňami provokatívne vyhrnutými tesne nad koleno. 
Zaujímavé je pozorovať Chometov veľmi decentný režijný prístup a mieru zachovania prvkov, ktoré sú dobre známe z realizovaných filmov Jacquesa Tatiho. Prvé, čo vám pravdepodobne padne do očí bude veľkosť záberov. Tati obľuboval veľké široké zábery a počas celej svojej kariéry sa vyhýbal detailom. Chomet tento trademark plne rešpektuje, a tak je celých 80 minút vyskladaných z veľkých celkov, celkov a najužší záber, s ktorým sa stretnete, bude polocelok. Spolu s kompozíciou obrazu tak dokáže dokonale vykresliť prostredie, v ktorom sa Tatischeff s Alice pohybujú. Či už ide o exteriéry Edinburgu odetého do mrholenia, alebo zatuchnuté zákulisia, šatne a hotely plné trpaslíkov, akrobatov, depresívnych klaunov so samovražednými sklonmi či hyperaktívnych ventriloquistov s ošarpanou starou bábkou.


Ďalším zachovaným tatiovským prvkom je zvuková stopa. Film prakticky postráda dialógy v pravom slova zmysle. Ide skôr o mrmlanie doplnené gestami, ktoré pochopíte bez ohľadu nato, či rozpoznáte francúzsko - anglické útržky. V tomto Chomet narába s výsostne filmovou rečou zrozumiteľnou pre všetkých a kodifikované verzie jazykov necháva s prehľadom stáť bokom. Z veľkej miery statickú kameru a prakticky absentujúce dialógy dopĺňa zvukovou stopou sa nesúci pomalý melancholický valčík. Celý tento mix výrazových prostriedkov neponúka nádej na zlepšenie situácie. V konečnom dôsledku všetci dopredu vieme, ako musí kúzelník skončiť. Výborne však funguje v navodzovaní pozitívnej nostalgie, ktorú pociťujú asi všetci, keď si spomenú na minulé časy – nech už boli akékoľvek.
Sylvain Chomet má teda za sebou svoj druhý celovečerný film. Opäť film animovaný, opäť nominovaný na Oscara. Oproti Triu z Belleville v Iluzionistovi výrazne spomalil, vymenil pestrofarebnosť za tlmené farebné spektrum a postavy zobrazil výrazne humanoidnejšie. Pokiaľ ste fanúšikom filmov Jacquesa Tatiho, alebo máte záľubu v starých animákoch, neváhajte a bežte do kina. Prípadný dorast odchovaný výlučne na pixarovských jazdách však nechajte doma – unudil by sa k smrti.
L’illusionniste (V. Británia/Francúzsko, 2010, 90 min.) Réžia: Sylvain Chomet. Scenár: Jacques Tati (nerealizovaný scenár), Sylvain Chomet