Autor dokumentárneho filmu Husí Kúže Zimomriavky Martin Hanzlíček sa rozhodol priblížiť priebeh „zamatového rozvodu“ Českej a Slovenskej republiky. Dokumentarista usiluje o ozrejmenie nie len faktografických a dejinných udalostí, ale ide predovšetkým o zachytenie emócií a názorov anonymných respondentov vyjadrujúcich sa k tak zásadnému a chúlostivému politicko- spoločenskému javu, ako je rozdelenie dvoch „bratských“ národov.

Osamostatnenie sa Slovenska od Českej „autonómie“ má trvalý dopad na politickú tvár našej krajiny. Hanzlíčkova výpoveď je síce v mnohom tendenčná a subjektívna (potvrdzuje to aj prítomnosť autorského komentára, v ktorom tvorca v spomienkach zhŕňa vlastné pocity a názory na jednotlivosti vedúce k rozdeleniu štátu), no tvrdenia sa držia reálnych udalostí, dejiny neprikrášľuje. Aj keď režisérov subjektívny názor je v istých momentoch citeľný viac ako by bolo potrebné, neprekáža to, pretože divák nemá problém stotožniť sa s jeho emóciou. Nemožno sa ubrániť pocitu, že film v konečnom dôsledku dospieva k pointe, že „rozvod“ pripravil Česko o prezidenta Václava Havla a „nevďačné“ Slovensko sa od tohto momentu, akoby za trest dostávalo pod permanentnú nadvládu chuligánov, ktorých si národ demokraticky a z vlastnej vôle(!) volí, no od každého vládneho rozhodnutia sa pokrytecky a apaticky dištancuje...
KINEMAVIDEO3241.Film je vybudovaný z výpovedí rôznych účinkujúcich, nie len priamych aktérov podieľajúcich sa na oných udalostiach (tých mohol režisér pokojne predstaviť), politológov a odborníkov, ale v neposlednom rade je sociologickou štúdiou a v mnohom trefne vystihuje črty, ktoré majú oba národy spoločné. Takou črtou (historicky zakorenenou) je predovšetkým permanentná zmätenosť a potreba diktátu: silného vodcu, ktorý rozhoduje za nás (nie však pre nás...).

Jednotlivé dialógy vedú respondenti počas sledovania archívnych materiálov z rokovaní o rozdelení Československa, politologických a debatných relácií, tlačoviek, vyjadrení politikov, či pouličných demonštrácií, ktoré popri dialógoch a vyjadreniach súčasníkov tvoria strihovú súčasť dokumentu zaznamenávajúcu udalosti v čase, kedy sa bezprostredne odohrávali. Hanzlíček radí tieto materiály chronologicky, priebeh udalostí má dobre naštudovaný/ prežitý a podarilo sa mu podať primerane komplexnú výpoveď, z ktorej je možné vyvodiť závery. Avšak aj keď sa snaží o ozrejmenie udalostí, nedarí sa mu nájsť relevantnú pravdu, prevažujú výpovede „bezmenných“ respondentov, ktorých dialógy neraz pôsobia ako bezmocné a rozhorčené lamentovanie o mylných rozhodnutiach „tých druhých“, ktorí v tom čase mohli viac ako oni sami, v bezpečnom prostredí krčmy, nad krígľom piva, ktoré postupne rozohňuje emócie a eliminuje objektivitujednotlivých výpovedí. Dokumentu by viac prospelo faktograficky uviesť mená (a profesie) aktérov vystupujúcich vo filme, menej dôležité je uvádzať domicil, na ktorý si režisér potrpel. Osobitou súčasťou dokumentu je prieskum verejnej mienky, ktorú Hanzlíček uskutočnil prostredníctvom gymnazistov- detí narodených niekoľko rokov po kľúčových udalostiach. Dostali za úlohu nasnímať rodičov a starých rodičov vyjadrujúcich svoj názor a pocit z rozdelenia Československa. Ich výpovede sú prevažne zhodné, až jednoliate, spolu s ostatnými účinkujúcimi tvrdia, že o rozdelenie nestáli a išlo výhradne o politickú záležitosť, na ktorú sa ich „dole“, okrem jedného Havlovho referenda, nik nepýtal. Hanzlíčekov dokument dospieva k názoru, že o rozdelenie stál najmä slovenský politik Vladimír Mečiar, ktorý sa chcel zbaviť „dozoru“ zo silnejších a rozumnejších Čiech a chopiť sa vedenia národa v mene vlastných, nie verejne prospešných, zámerov, čo sa mu v nastávajúcich rokoch po osamostatnení i podarilo.

Ako spúšťač konfliktu uvádzajú dejiny i samotný film banálny lingvistický spor o zmenu v názve štátu, keď spojovník, ktorý usilovali v názve štátu presadiť Slováci, odštartoval pocit zrady a zvrchovanosti. Prvotné zaváňanie podvodom sa neskôr Čechom naplno potvrdilo slovenskou túžbou osamostatniť sa. Spojovník sa paradoxne stáva dejinným míľnikom symbolizujúcim rozdelenie a štartérom nášho vlastného „boja“ s demokraciou a národnou identitou. Roky po rozdelení ešte väčšmi zvýrazňujú národnú rozorvanosť, nerozhodnosť a nesamostatnosť.
Rebelantstvo zvrchovaných Slovákov vyznieva komicky v kontexte s tým, že nás od nepamäti definuje pocit malosti, podradenosti a naša neustála potreba nasledovať... väčších a múdrejších... (burcujúcich populistov, ktorí vo väčšine prípadov skôr hovoria, ako myslia...). Husí kuže- zimomriavky je skôr nostalgickým ohliadnutím sa za zašlou slávou Československa, oslavou Václava Havla a hanobením osobností (prevažne) slovenskej politickej scény, no mal by predovšetkým zdôrazniť názor, že Česko a Slovensko žilo v nevyrovnanom vzťahu, ktorý skončil logickým rozuzlením, či sa to (nie len) autorovi dokumentu páči, alebo nie.Husí kúže - Zimomriavky (ČR/SR, 2014)Réžia: Martin Hanzlíček. Námet: Fedor Gál