Dokumentarista Jaro Vojtek venoval šesť rokov tvorivého života okrem iného miestu, ktoré sa stalo symbolom trpkého rozhrania, kde sa stretávajú „vyššie“ záujmy a realita každodennosti. Obec na okraji východného Slovenska - Slemence - bola v noci pred šesťdesiatimi tromi rokmi Červenou armádou násilne preťatá na dve časti, pričom východnejšia z nich pripadla vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. Dlhometrážny dokumentárny film zachytáva posledné zvyšky spomienok obyvateľov a tlejúcich drám pomaly sa vytrácajúcich do zabudnutia.





 Hranica v prvom rade diagnostikuje pocit bezmocnosti rozpriestranený v ľuďoch ešte desaťročia po tomto zákroku. Hmatateľne a, z dnešného pohľadu definitívne, zasiahla do súkromného života každého z protagonistov. Väčšina z nich sa musela vyrovnávať s faktom, že boli zo dňa na deň odrezaní od svojich blízkych, priateľov, susedov atď. Časozberná metóda umožnila Vojtekovi rozkryť mieru utrpenia a spriasť všetky významové nuansy tak, aby sme mohli vnímať takmer trojrozmerný obraz tragédie fixovanej v mieste, ale rozdrvenej v čase.

Všetko, čo zostalo, sú starci zabodnutí do svojich príbytkov a záhrad. Postupne spoznávame viacero individuálnych príbehov pamätníkov priamo spätých s deliacou bariérou. Niekomu vzala v útlom veku rodičov, iného okradla o matkin hrob, rodný dom či ilúzie o slobode a demokracii. Preťala množstvo rozličných dráh a pripútala ich k sebe ako magnet. Stala sa nutnou súčasťou najdôležitejších životných okamihov (dcéra sa prišla z diaľky ukázať rodičom v svadobných šatách, aby vôbec vedeli, že sa vydala). Priepasťou ticha aj komunikačným kanálom medzi dvoma svetmi (obyvatelia si za nechápavého prizerania ruských vojakov vyzbrojených guľometmi ponad drôty nahlas spievali o tom, že niekto zomrel a niekto ďalší sa narodil). 


Hraničná závora pripomína hrozivý totem uvaľujúci ma dedinu svoju temnú moc. Symbol pohanstva a primitívnej svojvôle, voči ktorému nič nezmôže ani Kristus ukrižovaný obďaleč. Diktátu sa tu s dôslednou tvrdosťou ujal Schengen a tak musel náboženský sentimentalizmus ustúpiť telesným potrebám strážcov zákona - vrátnikov Európskej únie. Každodenný život dediny poznačilo sklamanie z logiky vesmíru, z ťažoby absurdna, ktorému sa nemožno smiať, ktoré treba žiť a odtrpieť. A tak musí starec bývajúci pár metrov od hranice cestovať po vízum stovky kilometrov (dvakrát do Prešova a naspäť), aby mohol navštíviť svoju rodinu.
Priestor, ktorý nám Vojtek odkrýva, je zvrásnený šesťdesiat rokov trvajúcim rezom do krajiny a ľudskej duše. S jemu vlastnou pokorou sa mu podarilo zobraziť „genia loci“ tejto meravej zóny. Citlivým pozorovaním svojich hrdinov nahmatať ranu, ktorá sa nikdy nemala možnosť aspoň symbolicky zaceliť. Dnes totiž nie je doba revolúcií a grandióznych prevratov. Chyby predkov nemožno odčiniť a tak schengenská hranica vedie práve týmto miestom. Nové rozdelenie sveta stavia na minulej bolesti a upevňuje vzniknuté prázdno. Malá plocha jednej dediny odzrkadľuje osud celého Slovenska a Slovákov - neustále hľadanie toho, kým sú a komu/kam vlastne patria. 


Dokument o živote rozdelenom závorou necharakterizuje pátos ale skôr tichá a bolestivá rezignácia. Hmatateľnejšie hranice než tie skutočné totiž vznikajú na pôde ľudskej mysle. Niektoré putá sa jednoducho nedajú zaceliť. Život bez blízkych zanecháva ľudí skrehnutých a osamelých bez možnosti ozveny, zrkadlenia sa v tých druhých. Obyvateľom Slemeniec počas desaťročí zostávajú vždy rovnako nezúčastnené, tupé pohľady vojakov meniacich sa na stráži. Tých sa nijak nedotýka situácia, v ktorej sa ocitli ani ideológia, ktorú stelesňujú. Vidia len komické postavy ľudí tisnúcich sa za plotmi. Rovnaký výjav sa zaryje do duše aj vám. Budete však poznať šírku jeho tragédie a preto mu budete môcť ticho rozumieť.
Vojtekov snímok získal pred pár týždňami cenu za najlepší film strednej a východnej Európy na festivale dokumentov Jihlave a objaví sa aj na prestížnom Rotterdamskom festivale. Vy by ste sa mali objaviť v kine (a nielen v prípade, že držíte palce slovenskému dokumentu, hoci to nie je zlé východisko).
Hranica (Slovenská republika, 2009, 72 min.) Réžia: Jaroslav Vojtek. Námet: Jaroslav Vojtek. Scenár: Jaroslav Vojtek. Kamera: Tomáš Stanek. Strih: Maroš Šlapeta. Hudba: Peter Groll. Hrajú: Elena Hornyaková so synom, Peter Lizák, Peter Gilanyi s manželkou, Tibor Tóth, Vince Tóth, pani Kujíková a obyvatelia dedín Veľké Slemence a Malé Slemence