Iba prednedávnom sme tu mali hororový remake, ktorý sa suverénne zaradil do kategórie odpad. Dnes sa na nás rúti ďalší remake hororu zo 70. rokov, ale do akej kategórie sa zaradí, je otázne. Alebo nie?

V roku 1977 meno Wes Craven ešte nebolo natoľko známe ako dnes. Režisér dnes už legendárnych kúskov ako Nočná mora z Elm Street (A Nightmare on Elm Street; 1984) či trilógie Vreskot (The Scream; The Scream 2; The Scream 3; 1996; 1997; 2000) nakrútil v onom roku film Hory majú oči (o 8 rokov neskôr k nemu dokrútil pokračovanie). Možno bolo drobnou chybou, že o 3 roky skôr, teda v roku 1974, prišiel Tobe Hooper so svojím Texaským masakrom motorovou pílou (o ňom nájdete viac v obsiahlom článku kolegu Adriána Žišku). Tak či tak, Cravenov príbeh o rodine na výlete púšťou, ktorá sa (samozrejme) stratí a je nútená konfrontovať sa so skupinou degenerovaných obyvateľov tohto nehostinného prostredia, pôsobí dnes už zastarane, neaktuálne a neatmosféricky. V tomto porovnaní vyznieva Hooperov Masaker lepšie aj z dnešného pohľadu. Ten sa dočkal remaku v roku 2003 (a dopadol podľa môjho názoru o niečo horšie, ako si prečítate v spomínanom článku), Cravenov počin prišiel na rad tento rok.
V roku 2003 sa zhodou okolností do širšieho povedomia dostal mladý a evidentne poriadne talentovaný režisér Alexandre Aja. Jeho Noc s nabrúsenou britvou sa mihla aj v našich kinách, hoci s takmer dvojročným meškaním. Aja sa v tomto projekte predstavil ako tvorca, ktorému nerobí problém vyčarovať na plátne poriadne depresívnu atmosféru (francúzske vidiecke sídlo je element, ktorý v tomto prípade hrá do karát) a okrem toho ponúknuť slušný masaker vo formálne dráždivom a mimoriadne pôsobivom podaní (vynikajúca voľba ambientnej hudby ako podmazu tiahnúceho sa takmer celým filmom, práca s ruchmi, kvalitné /ručne vytvorené/ gore efekty, ale aj práca s kamerou či strihom). Dá sa teda povedať, že práve Aja je potenciálnym lákadlom v prípade remaku nie príliš podareného Cravenovho diela. 


Čo teda ponúka nová verzia filmu? Príbeh ostal rovnaký. Aja však v titulkovej sekvencii a v prvej scéne filmu naznačuje, že sa bude viac venovať pozadiu degenerovaných kanibalov. Stručná informácia o množstve nukleárnych testov v danej lokalite v spojení so scénou, v ktorej sú napadnutí vedci testujúci (zrejme) mieru radiácie v oblasti, a obrazmi pod úvodnými titulkami túto pridanú líniu predznamenávajú. Avšak vo filme sa k nej už nijako nevrátime. Úvod tak funguje pomerne autonómne, je holým konštatovaním skutočnosti, ktorá v ďalšom vývoji príbehu je síce prítomná, ale sama sa nijako nerozvíja. Čo je možno škoda, pretože tu by bola potenciálna možnosť na jednej strane sa vzdialiť od Cravenovej predlohy, na strane druhej ozvláštniť pomerne opozeraný príbeh.
Po tomto "zavádzajúcom" úvode sa však dostávame do momentu, v ktorom sa začína príbeh Cravenovej predlohy. Rodina je nútená zastaviť na takmer ľudoprázdnej pumpe uprostred púšte. O tom, že skratka, na ktorú ich odkáže majiteľ pumpy, nie je príliš vhodná voľba, je už divák (aj neznalý Cravenovho filmu) presvedčený. A v tomto prípade je jeho očakávanie naplnené. A tak sa začína boj o holý život, ktorý sme už (niekde) videli...


Ajov remake má jeden zásadný problém: príliš sa drží svojej predlohy. Tak preberá aj jej nedostatky a chyby. Jednou z nich je problematická dramaturgia, ktorá podlamuje nohy v prvom rade tempu rozprávania. Úvodná časť síce exponuje postavy na horor až nezvyčajne dôkladne, otázkou však je, čo to filmu ako celku prináša/uberá. Vari práve táto časť ubližuje tempu najviac a zaslúžila by si prestrihať. O prítomnosti zla sme informovaní poriadnu chvíľu predtým, než sa ukáže v celej svojej paráde, a práve tento interval by nebolo na škodu skrátiť. Potenciálne vytvorenie nejakého vzťahu k niektorej z postáv v tomto prípade zlyháva (na rozdiel od Noci s nabrúsenou britvou). Rodina ako modelová skupina ľudí má zrejme slúžiť na to, aby sa väčšie percento divákov mohlo identifikovať s niektorou z postáv (aj keď pochybujem, že starý otec/mama na dôchodku majú v obecenstve filmu zastúpenie, čím sa vytvára bizarný zrkadlový paradox, keď postava filmu nemá ekvivalentného diváka, ktorý by sa s ňou mohol identifikovať).
Uvedomujem si, že Hory spadajú do subžánru slasher, a preto hodnotiť ich na základe toho, ako sa im darí vyvolávať u diváka pocity strachu/napätia, nie je celkom korektné. Napriek tomu to, ako sa film správa (najmä nešťastné dramaturgické rozdelenie na dve časti – "ukecanú" a "akčnú"), ma k tomuto kritériu prinavracajú. Úvodná časť, v ktorej sa zoznamujeme s postavami a prostredím, sa v určitých momentoch totiž snaží hrať práve na túto strunu. Bohužiaľ, nedarí sa jej to, atmosféra permanentného ohrozenia a strachu o osudy postáv (či nedajbože o seba samého) sa nedostavujú. Opäť treba podotknúť, že to bolo tak už u Cravena. Aj tu vidieť Ajovu zbytočnú upätosť vo vzťahu k predlohe, pričom výraznejšie odpútanie od nej by filmu ako celku len a len prospelo. 


Dosť však bolo hanenia. Ak Ajovi vyčítam, že sa kŕčovito pridŕža predlohy, naťahovanú minutáž a nevyváženú dramaturgiu (odzrkadľujúcu sa predovšetkým na temporytme) prvej časti, druhú musím len a len chváliť. Keď sa film konečne prelomí do čistého slasheru, nastanú nefalšované orgie, ktoré fanúšikom žánru musia poriadne ulahodiť. Ajov audiovizuálny štýl je skutočne vycibrený, opäť vynikajú prvky spomenuté už v súvislosti s Nocou. Skvelá práca s obrazom, kompozície záberov, strih, ale aj práca s auditívnou zložkou – hudbou a ruchmi – na veľkom plátne a s dobrým zvukovým systémom ponúkajú prvotriedny zážitok. Pochváliť treba aj prácu maskérov, ktorí pri navrhovaní "imidžu" jednotlivých útočníkov boli značne kreatívni. A za povestnú čerešničku na torte považujem prítomnosť degenerovanej postavy, nápadne pripomínajúcej hlavného "hrdinu" krátkeho filmu Chrisa Cunninghama – Rubber Johnny.
Ako celku teda Horám chýba k dokonalosti výrazný krok. Avšak po dvoch Ajových filmoch, ktoré som mal možnosť vidieť, môžem povedať, že ide o mimoriadne talentovaného režiséra s citom pre formálnu stránku. Myslím si, že mu viac svedčí pôvodná látka ako remake, no aj tak sa na jeho ďalší počin celkom teším. Čo sa týka Hôr, výsledné hodnotenie je tak skôr odrazom nešťastnej voľby látky ako práce samotného režiséra. Ak však v kine prečkáte ukecanú časť, odmena vás neminie. Ostáva nám len dúfať, že nabudúce to na nás Aja vybalí naplno.
The Hills Have Eyes (USA, 2006, 107 min.) Réžia: Alexandre Aja. Scenár: Alexandre Aja, Wes Craven, Grégory Levasseur. Kamera: Maxime Alexandre. Hudba: tomandandy. Hrajú: Ted Levine, Dan Byrd, Emilie de Ravin, Aaron Stanford, Vinessa Shaw, Robert Joy, Desmond Askew