Jubilejný desiaty celovečerný film štúdia Pixar. Dá sa ešte posunúť jeho kvalita hore?

Deväť filmov – a všetky dobré. Zvyšujúci sa počet vytvára pomyselný tlak na hodnotenie nových diel Pixaru, ale nie, ani tentoraz sa netreba obávať otázky kvality. Naopak, podľa svojho názvu smeruje do nevídaných výšin, nielen nad Venezuelskou planinou a iným svetom dobrodružstiev.


 
No nepredbiehajme. Hore nás zavedie najprv 70 rokov do minulosti, keď osemročný Carl hltá príhody bádateľa Muntza a spolu s dievčatkom Elle túži, že sa vydajú v jeho šľapajach. Stále snívajú o dobrodružnom výlete a aj si občas ušetria dolárik, no nakoniec prežijú „len“ typický manželský život s trampotami s nákupmi, domom, autom a to všetko bez detí. Keď Elle zomiera, Carl sa rozhodne vrátiť k svojmu snu a využije svoju prácu predavača balónov – a jedného dňa vzlietne s tisíckami balónov pripojených k domu, do ďalekých krajov. S čiernym pasažierom, skautíkom Russellom, a neskôr aj ďalšími kumpánmi.

Prvotné nadšenie pre Hore, neschovávajú tvorcovia rovnako ako vlani - na neskoršiu časť stopáže, ale servírujú ho pomerne skoro. Japonci to už pochopili dávno pri videohrách spred 10-15 rokov a Pixar to dotiahol do dokonalosti – parádnu bezslovnú, dejom či udalosťami nabitú scénu, kde emócie podčiarkuje perfektná hudba a na plátne ubehne niekoľko desaťročí starnúcej dvojice. Ide o podmanivo režijne a scenáristicky prepracovanú úvodnú sekvenciu, akú v komerčných animákoch, len tak ľahko nevidíte.  


Potom sa môže zdať výlet nad Venezuelu snáď až príliš obyčajný, ale nikto neverí, že Pixar by si zrazu strihol iba tuctovú variáciu na cestu do strateného sveta. Netreba sa báť ani hovoriaceho psa, milého veľkého operenca, či ďalších postavičiek, ktoré by ste tu nečakali. Ale ich kombinácia je vynikajúca a napĺňa najmä ducha objavovania dobrodružstva i chuť poznať nové, nevídané. Carl Fredricksen drieme v každom z nás, keď upadáme do letargie každodenného života a na jeho príklade je výborne cítiť energiu prebúdzania mladého chlapca v ňom samom, či plnenie detských snov.
Úvodná animácia i neskoršie putovanie načrtnú dva silné piliere. Na jednej strane chuť zažívať dobrodružstvá (a paradoxne ani nepohnúť sa z domu, čo je nádherné zobrazenie paradoxu tých pohodlnejších z nás, ktorí vždy radšej večer či víkend trávia v byte, miesto akcie v prírode. Tú si však tiež nechcú nechať ujsť – no ale ako ich obe skĺbiť?), cítiť teplo domova a prebúdzať v sebe živé, často detské, dravé, nevyvinuté ja nad zunovanú dospelú dušu človeka s povinnosťami. A potom je tu prekypujúca ľudská dráma so všetkými atribútmi životných pocitov.


Popri skvelom intre Carla Fredricksena sa totiž aj počas výletu opakujú spomienky na milovanú Elle, krásne prestrihy života napĺňajúce pocity lásky, straty, odchodu i nachádzania. Tie sú neraz kombinované s inou akciou, na terase lietajúceho domu alebo v hlbokej džungli – lebo život ich ponúka stále a nevyberá si ich destináciu. Paralelne s touto sériou pocitov sa zameriava Hore na ľudské vzťahy – ich tvorbu, utužovanie či spomínanie. A ruku na srdce, mnohí z nás dajú ruku do ohňa, že jeden z najlepších vzťahov, ktorí mali, bol vybudovaný s ich starými rodičmi. Preto je kombinácia 78-ročného a sotva 10-ročného chlapca taká geniálna a umožňuje napriek prvotnému odmietaniu taký potenciál na prežívanie spoločných chvíľ. Ten vzťah je magický a v nejednej duši môže prebudiť nostalgiu na detské dobrodružstva so starým rodičmi, spomínate?
Je zbytočné písať o výbornej animácii (hoci z traileru tak nevyzerá) či 3D projekcii, keď pri Hore musí dostať prednosť predovšetkým citlivo vybraný a zložený obsah. Toto je znova jeden z top Pixar zážitkov a v tomto roku rozhodne kandidát na najlepší film v našich kinách.
Up (USA, 2009, 96 min.) Réžia: Pete Docter, Bob Peterson. Scenár: Bob Peterson, Pete Docter. Hudba: Michael Giacchino.