Človek by mal mať veľké ciele. Ale niekedy na ne treba siahať len veľmi opatrne. Veľký cieľ si dala aj neskúsená mladá režisérka Lexi Alexander. Zmapovať oblasť výrastkov zvaných Hooligans, nie je vôbec jednoduché a celá problematika láka skôr k zjednodušovaniu a moralizovaniu, na čo aj nemecká tvorkyňa doplatila.



Jej príbeh o neprávom vyhodenom študentovi Harvardu Mattovi (nie veľmi vydarená snaha Elijaha „Froda“ Wooda o návrat k normálnym úlohám), ktorý prichádza do Londýna, kde sa chce načas usadiť u svojej sestry, sa jej totálne rozpadol pod rukami. Hlavný hrdina filmu sa skamaráti so sestriným švagrom Petom Dunhamom (skvelý Charlie Hunnam), ktorý ho vtiahne do temného a násilného sveta futbalových „hooligans“. Tak sa dostáva na šikmú plochu plnú priateľov piva, bitiek a futbalu, aby sa po jej absolvovaní stal lepším a silnejším človekom. Nakoľko je výrazne kladený dôraz na stotožnenie diváka s hlavnou postavou príbehu (rovnako ako divák, ani Matt nepatrí do gangu, je pozorovateľom situácii presne ako auditórium), môžeme v dohľadnej dobe očakávať nárast prívržencov hnutia „buchnúť si je skvelé“. Mladí ľudia dostali jednoduchý návod na to, ako sa zmeniť k lepšiemu. Keď sa naučíte mlátiť, ešte aj Harvard doštudujete – skvelé.
Z filmu, ktorý mohol využiť šancu odpútania sa od lacného pátosu a melodramatickosti, sa stal premárnený a nevierohodný výkrik, z ktorého si divák nič zmysluplné nedonesie (iba ak klišoidný schematický príbeh a la Hallmark) a stúpenec Hooligans spadne od smiechu pod stoličku. Jedným zo základným problémov snímky je jej neschopnosť zaujať postoj. Hlavný hrdina totiž vďaka Hooligans konečne chápe, o čom je život (?), precitá z akéhosi sna o normálnom ľudskom chovaní, a bez problémov sa mení z intelektuála na grázla. To všetko s jediným cieľom, aby na konci dokázal, že to všetko malo zmysel a on sa stal spravodlivým, život chápajúcim „comeback“ intelektuálom. Myslím, že táto ideová rovina má pramálo spoločné so skutočnosťou. Tento fakt nezachraňujú ani pútavo a hlavne cool nasnímané scény súbojov, kedy sa každý úder mení skôr na zábavné fackovanie, z ktorého sa vždy ľahko vyliečite a vlastne na tom celom nič nie je. Navnivoč vyšla aj snaha tvorcov o preniknutie do štruktúr Hooligans. Divák sa okrem toho, že sa mlátiaci blázni organizujú v akýchsi, podľa nich, firmách, nič nového nedozvie. 


Snímke nepomáha ani tzv. filmové zjednodušovanie, keď jedna banda Hooligans musí byť tá rozumnejšia (vodca „firmy“ Pete je učiteľom na základnej škole), citlivejšia (aj samotný zradca gangu je obdarený empatiou a dokonca sa rozhodne napraviť svoje chybné rozhodnutie v patetickom návrate), chápajúcejšia (tu ma nič nenapadá, ale je to tak :) ), ako tá druhá, ktorá je postavená na, doslova, vymydlených hlavách. Nepomáha ani lacná záverečná dramatizácia, kedy musí dôjsť k povinnej obeti jedného z hrdinov. Posledná pointová scéna Mattovej odplaty, už nie je ani smiešna aspoň tak, ako bola pasáž, keď počas záverečnej veľkej bitky prišla na miesto krvavého súboja dvoch znepriatelených gangov (pardon, firiem) Mattova sestra s malým dieťaťom, aby si pozrela, čo sa to vlastne deje. Tento inteligentný scenáristický postup bol doslova smrteľným zásahom. Hoolignas sa prepadli vo svojej scenáristickej trápnosti, nelogickosti chovania postáv, moralizovaní a lacnej dramatickosti. Nie sú ani filmom o nezmyselnosti násilia, ani filmom o hľadaní hodnôt. To dokázalo skĺbiť len málo diel - jedno za všetky: Fight Club. To je však už iná liga, a nie futbalová.
Green Street Hooligans (USA/UK, 2005, 109 min.) Réžia: Lexi Alexander. Scenár: Lexi Alexander, Dougie Brimson, Josh Shelov. Kamera: Alexander Buono. Hudba: Christopher Franke. Hrajú: Elijah Wood, Charlie Hunnam, Claire Forlani, Leo Gregory