Michael Keaton si ladí na svojej hi-tech výbave dobrých i zlých duchov. Alebo ako komunikovať modernou technikou so záhrobím a skúsiť prežiť...

Jonathan Rivers (Michael Keaton) je slušný chlapík, ktorému sa rozhodol osud trošku podkúriť pod kotlom. Ťažko povedať, či môže za rozpad svojho prvého manželstva práve on, ale zvláda ho veľmi slušne, či už ide o komunikáciu s bývalou ženou alebo o starostlivosť o synáčika Mikea. Teraz žije s krásnou a úspešnou spisovateľkou Annou, ktorej má vyjsť nová kniha. Lenže idylka tu nemôže trvať príliš dlho, a tak je po pätnástich minútach načrtnutý prvý pohreb a predstava o živote v rodine s novým potomkom je fuč. Smrť Anny (bola to úmyselná nehoda či náhoda) nesie Jonathan pomerne statočne, ale keď ho začne sledovať chlapík menom Raymond Price a oznámi mu, že ho oslovila mŕtva Anna, naberá trúchlenie nový rozmer a mení sa na posadnutosť vydupania si ďalšieho a ďalšieho kontaktu. Môžu mŕtvi zo záhrobia hovoriť k živým ľudom v reálnom svete?


Podľa Nialla Johnsona (scenáristu) rozhodne áno a práve na tejto domnienke a fenoméne EVP (electronic voice phenomenon) si postavil celé dielko. Umne vytvorené trailery nás lákajú na zaujímavú zápletku, ktorá sa svojím spôsobom snaží o nemožné - spojiť vedeckú časť (komunikácia pomocou rozhlasových a televíznych prijímačov na rôznych frekvenciách) s fantastickou resp. nadprirodzenou (alias na voľných frekvenciách si naladíme pár duchov). Na prvý pohľad neznie námet vôbec zle, ale spracovanie bolo tvrdím orieškom pre všetkých zúčastnených. Pominiem teraz dlhší rozbeh, kde musíme asi pätnásť minút čakať, pokiaľ Anna zomrie (pričom väčšina divákov túto informáciu čaká - hrdina jednoducho musí prísť o niekoho z najbližších). Nebudem kritizovať ani spočiatku neveriaceho Jonathana - ani mne by sa čudácky Raymond či pár telefonátov z čísla mobilu mŕtvej ženy ešte nepostarali o razantnú zmenu života. Problém je, že keď Jonathan prvýkrát ženu zo záhrobia začuje, tak začne dychtivo skupovať všetku možnú elektroniku a urobí si doma vlastnú stanicu na odchytávanie hlasov a...
A zrazu sa väčšina filmu nedeje v okolitom svete, ale vo veľkej časti iba v byte Jonathana a my ako diváci dlhé minúty zízame na šumenie televízora či rôzne neprirodzené operácie na monitore počítača a čakáme, či sa tam niečo objaví alebo nie. Tieto scény však nemožno podceňovať, pretože so samotným fenoménom EVP tu tvoria jedinú časť nadprirodzenej zápletky, takže podobne ako Jonathan musíme čakať, kým na nás niekto zo šumu prehovorí (čo je príjemnejšie) alebo nám pekne vynadá či nečakane zreve (čo už také príjemné nie je, hoci sme na kvázihorore). A spolu s Jonathanovým fanatizmom prichádza dosť problematická časť filmu - po 35 minútach sa pôvodne slimačie tempo ešte spomalí a vy sa začnete ošívať resp. zisťovať, že ani luxusné sedadlo multiplexu vám na obsedenie nemusí byť dosť dobré. Čo si budeme nahovárať, Hlas smrti sa začne neuveriteľným spôsobom vliecť, vedľajšie postavy sa buď znevýraznia alebo z plátna odpracú a sledovať polhodinu šumu nie je až také zábavné. Uvedomil si to aj Niall Johnson, ktorý začal s obsahom scenára neobyčajne šermovať, kategorizovať duchov (dobrí - zlí - ostatní), hrať sa s časom (čo sa stalo - čo ešte nie) a dokonca aj so samotným prelínaním sveta živých a mŕtvych, ktoré sa stará akurát o ďalšie diery v logike, ale má výhodu v tom, že vypadneme z klaustrofobického bytu Jonathana do viacerých exteriérov.


Problémom filmu sa tak nestáva ani námet, ale finálne vypracovanie. Jednak je tu pomalé tempo a jednak sa z pôvodne dobrej myšlienky začína stávať neuveriteľný zlepenec s jediným cieľom - natiahnuť prvotnú myšlienku na 98 minút rozličným spôsobom resp. použitím zo všetkých možných uhlov. Lenže kde nie sú poriadne postavy ani kusy zápletky, tam ani režisér Geoffrey Sax veľa nezvládne, hoci mu očividne pohyb v exteriéroch padol dobre. To pomalé tempo mi v polovici filmu dalo spomenúť na ďalšie podobné nadprirodzené thrillery, ktoré sa snažili o niečo strašidelné a napokon vyústil do akej-takej pointy. Jednak je to Proroctvo temnôt (The Mothman Prophecies), s ktorým spája Hlas smrti nečakaný a sčasti aj neprirodzený záver odporujúci väčšine videného filmu a jednak Vážka resp. Na krídlach vážky (Dragonfly) s Kevinom Costnerom, ktorý sa tiež musel zdĺhavo prekusnúť cez 100 minút filmu do nie veľmi prirodzeného finále. S týmito dvoma projektmi súvisí aj výsledné hodnotenie - osobne sa mi zdá Hlas smrti trošku slabší ako Proroctvo temnôt a viac-menej rovnako kvalitný ako Vážka. Nakoľko oba filmy u mňa oscilujú na hranici 5-6/10, tak sa odvíja aj hodnotenie tohto filmu. A predtým ako ma opäť ukameňujete za väčšiu mieru kritiky, skúste si očíslovať spomínanú dvojicu sami (ak ste ju videli) a možno prídete k inému číslu. Mňa však pomalé tempo unavilo natoľko, že vyššie ísť nedokážem...
A pritom je to celkom škoda, pretože námet mal svoj potenciál a najmä sa vedel oprieť slušné herecké výkony. Resp. je tu mnohými odpisovaný Michael Keaton, ktorý dokázal zahrať svojho Jonathana presvedčivo a podobné dramatické úlohy mu celkom sedia.
V súvislosti s námetom filmu mi na um prichádza ešte Frekvencia, ktorá sa síce na horor resp. nadprirodzený thriller podobného rangu tak úpenlivo nehrala, no s námetom sa dokázala vysporiadať oveľa dôstojnejšie a dokonca aj zaujímavejšie a napínavejšie. Takže pokiaľ ste ju videli, môžete rovno považovať Hlas smrti ako lacnejšiu a nepodarenejšiu kópiu s podobným námetom...
Hlas smrti je napokon iba priemerným pokusom o nadprirodzený thriller. Má dobrého herca, má solídny námet, ale zároveň iba obyčajného režiséra a scenáristu s veľkými očami, ktorý si tu namixoval príliš veľa prísad, a s nimi manipuluje dosť neobratne a najmä veľmi, veľmi pomaly.
White Noise (Kanada/USA/UK, 2005, 101 min.) Réžia: Geoffrey Sax. Scenár: Niall Johnson. Kamera: Chris Seager. Hudba: Claude Foisy. Hrajú: Michael Keaton, Ian McNeice, Keegan Connor Tracy, Chandra West, Deborah Kara Unger