Kedy sme si naposledy užili adaptáciu áčkovej videohry? Nájomný zabijak s číslom 47 vstupuje z PC a konzol na plátna kín...

Skúmať prepojenosť filmového a videoherného sveta už nie je dnes príliš v móde. Zástancovia oboch táborov si už skrátka zvykli, že pri najväčších letných a zimných filmových blockbustroch vychádzajú rovnomenné, často rýchlo zbúchané videohry. A naopak, v hollywoodských hlavách stále víria myšlienky na ďalšie a ďalšie videoherné adaptácie, z ktorých by mohol kvapnúť ďalší dolár. Kto je ďalší na rade? No predsa tichý zabijak – Agent 47, ktorý od roku 2000 múti vodu na PC i hracích konzolách...
                              


Agent 47 je výsledok experimentu vedca mixujúceho niekoľko DNA s cieľom vytvoriť nebezpečného a dokonalého zabijaka. Jeho úlohou je dostať úlohu, zlikvidovať cieľ a čakať na ďalšiu misiu. Lenže jeho život nie je ideálny ako gény, z ktorých mal vzniknúť. Pri jednej akcii má byť terčom politik hľadaný Interpolom, armádou i ďalšími ozbrojenými zložkami. Lenže ako to už býva, v priebehu nasadenia dôjde k zlomu a proti Agentovi 47 sa obrátia všetci lovcovia skalpov vrátane mafie. Interpol by najradšej videl Hitmana odstráneného nadobro, mafia zase využitie pre svoje účely alebo smrť. Každopádne život nájomného zabijaka končí a to sa musí ešte postarať o ruskú žienku, ku ktorej dokonca začne prejavovať aj emócie, čo by vzhľadom na svoju náturu nemal...
Na každú adaptáciu počítačovej hry sa pozerám dvomi spôsobmi. Do akej miery je verná pôvodnej predlohe a nastolenému štýlu a ako pôsobí na diváka ako samostatný film, bez znalosti predlohy. Osobne som niektoré diely Hitmana hral a sériu považujem za solídny akčný triler s dobrou, ale nie nezabudnuteľnou zápletkou. Vyššia obtiažnosť, náročné, ale zábavné misie, slušná variabilita. Primárna herná náplň spočíva často v tichej likvidácii, t.j. ide o stealth akciu, kde netreba sypať olovo, ale dobre si premyslieť elimináciu cieľa a ticho postupovať vpred. Hrdina je tichý, starší, rozvážny pán s temnou minulosťou. Záporáci sa menia podľa dejovej zápletky a dielu hry.


Viaceré atribúty hry sa do filmu ťažko prenášajú, takže prirodzene sa netreba rozčuľovať nad ich absenciou. Tichý, nenápadný štýl a ťaživá atmosféra hry zaznamenali asi najväčšie zmeny. Divák nevydrží pozerať 100 minút napínavý triler s niekoľkými misiami a chce skôr vizuálne príťažlivé bum-bum pozlátko s efektnou akciou. Tá sa v hre nevyskytuje, ale na plátne vyzerá výborne. Samotná náplň, t.j. postup medzi misiami či paralelne, medzi jednotlivými scénami filmu celkom ujde. Hoci paradoxne, niektoré dejové momenty hry boli podstatne zaujímavejšie a lepšie na seba nadväzovali ako vo filme. To je pre Hollywood riadne faux pas a vrhnutá hrsť piesku do očí kritikom videohier, že táto forma zábavy nedokáže produkovať zaujímavé dejové línie. Hitman je nádherný príklad, ako hry poskočili na vyššiu úroveň, no film sa nebojí dianie degradovať.
Ale napriek týmto výčitkám budú hráči najnervóznejší z prevedenia hlavného hrdinu. Zo staršieho, profesionálneho chladnokrvného killera sa stal výrazne mladší typ (opäť platí, že pre plátno príťažlivejší, takže transformáciu berte ako nutné zlo), ktorý zrazu začne prejavovať emócie a starať sa o ruskú šľapku-ťapku. Čo je najväčší posun oproti predlohe, pretože v hre sa staral Agent 47 o seba a svoje prežitie, nie o milostný vzťah.


Suma sumárum, Hitman si zo svojej interaktívnej predlohy zobral len hlavnú postavu, pôvod vzniku a občas priblíženie k napínavej misii. Ale herné komparácie bokom, pred sebou máme napokon nie veľmi zaujímavý akčný triler, ale skôr akčnú jazdu v štýle 80. rokov alebo jednohubiek z pera Luca Bessona (nie nadarmo mnohí prirovnávajú Hitmana ku Kuriérom). Určitá vážnosť predlohy zmizla vrátane finálnej atmosféry, pri ktorej neviete, či autori myslia nasledujúcu scénu vážne, alebo si robia švandu z použitých nástrojov. Je to presne ten prípad, kde sa dobré i zlé charaktery tvária strašne dramaticky, no vám ako divákom sa tisne úsmev na pery, no nie je to úplne na škodu. Jedným slovom, Hitman je seriózne nakrútená vtákovina. Má síce zdanlivo prekomplikovaný dej, ale v skutočnosti sú karty jasne rozohrané a netreba sa báť o konanie hrdinov a ich motivácie (a tým pádom si aj na pár minút v kine schrupnúť, ak budete po dni unavení).
Za kormidlo sa postavil trošku nadaný Francúz Xavier Gens, ktorý podobne ako jeho krajania, chce tlačiť na vizuálnu stránku, a tak sa pri mierne obmedzenom rozpočte dočkáme niekoľkých svižných akčných scén a cca hodiny vaty nutne vypĺňajúcej zvyšok filmu. Kamera pekne letí, strih je akceptovateľný, hudba už menej, pretože rada vykráda Bournovu trilógiu a iné dielka posledných rokov. Ale pretože má Hitman slušné tempo a napriek inému štýlu oproti videohre sa väčšinou nestačíte nudiť, je to vlastne celkom v poriadku. Akurát tie nasilu natisnuté emócie potrebné pre vykreslenie vzťahu a tlačenia Agenta 47 do trošku inej roly, akej bol vlastne v skutočnosti stvorený, výslednému filmu dosť vadí.


Z hereckého obsadenia sa oplatí spomenúť len Timothy Olyphant. Žiadne eso a nezabudnuteľná kreácia, ale lezie na nervy menej ako v Smrtonosnej pasci 4 a celkovo mu táto úloha sadne lepšie. Hoci, a s tým bude súhlasiť drvivá väčšina hráčov a divákov, najideálnejším výsledkom castingu pre rolu Hitmana by bol samozrejme pôvodne zamýšľaný Vin Diesel. Ten má totiž aj poriadne tvrďácke vystupovanie, aj charizmu sršiacu z prednej či zadnej vizáže Agenta 47.
Hitman je priemerný akčný film, ktorým si môžete spríjemniť predvianočný stres, no po silvestrovskej pitke si naň už nespomeniete a v novom roku si ho len ťažko vybavíte. Ako samostatný kúsok obstojí, ako adaptácia hry už menej. Aspoň, že má rating R a tým pádom uvidíte dosť násilia, krvi a obnažených kusov tela, ktoré k predlohe neodmysliteľne patria.
Hitman (Francúzsko/USA, 2007, 100 min.) Réžia: Xavier Gens. Scenár: Skip Woods. Kamera: Laurent Bares. Hudba: Geoff Zanelli. Hrajú: Timothy Olyphant, Dougray Scott, Olga Kurylenko, Robert Knepper, Ulrich Thomsen, Michael Offei